(od 2006)
2003/2006
Prívesok Sila rodiny Sen Chuť diaľok Voľba “Ja to dokážem!” Súťaž Traja kamaráti
Musíme si pomáhať Kde sa stala chyba? Stačí sa spýtať Zamyslenie I. Plavba
(Poďme v Láske rásť)
Jesenný večer. Svetlo malej stolnej
lampy rozlieva trochu tepla do bielych kútov izby. Všade ticho. Sem tam pár
prapodivných zvukov, ktoré zriedka narušia kľudnú noc. Maličká izba,
a predsa sa tu človek cíti, ako na opustenom ostrove. Prečo? Kvôli čomu?
Hlas srdca
smúti. Niečo, niekto mu chýba. Potrebuje cítiť ten úžasný dotyk. Dotyk srdca
milej, milovanej bytosti.
Desiatky,
ba stovky kilometrov delia človeka, od naplnenia tejto túžby, tejto nepísanej
potreby. Nikto z nás nechce byť sám. A práve pri dlhých jesenných
a ešte dlhších zimných mesiacoch si to človek uvedomuje viac, ako inokedy.
Keď je človek sám, samota sa v ňom prehlbuje. Pohltí ho, ako hlboká
priepasť a začne ju brať, ako súčasť svojho života. Naoko šťastný, však
v hĺbke srdca prázdny, plný žiaľu a horkosti. Sme stvorení pre lásku.
Bez nej sme len prázdne pozlátka. Naoko krásne, pritom bezcenné.
Dlho som
hľadal. Dlho som sa trápil. Zakaždým obdarený bolesťou a neúspechom.
Netreba sa vzdávať. Všetkému a tak aj láske sa treba učiť. Vnímať ju. Rásť
v nej. Hľadal som a našiel. Našiel som osôbku, ktorá predčila všetky
očakávania. Ona si našla mňa. Našli sme sa. Možno si niekto povie, že týmto má
človek vyhrané, ale nie je tomu tak. Týmto sa to všetko iba začína. Aby sme
poznali toho správneho človeka, musí prísť ten správny čas, a aj človek
musí byť dostatočne pripravený. A potom sa začína to skutočné učenie sa
láske a obetovaniu pre druhého. Spoločný duchovný rast. Keby som svoje
dievča poznal čo i len o rok skôr, nikdy by sme sa nenašli. Preto sa
netreba báť. Chodili sme okolo seba, aj keď sme sa nikdy nestretli, naše
cestičky už vtedy boli vedené do toho času a na to miesto, kedy sme sa
mali stretnúť. Trpezlivosť a viera v lásku, nás nakoniec priviedla
k sebe.
Nejeden
človek sa trápi, že je stále sám. Neboj sa, aj na teba čaká ta pravá
a skutočná láska. Len musíš veriť, byť trpezlivý a neprestávať sa
učiť, aby bol pripravený, keď príde. Ale to stále nie je všetko. Mnohonásobne
viac síl treba vyvinúť, keď sa začne rodiť láska medzi dvomi ľuďmi. Je ako malá
semienko, o ktoré sa treba spoločne starať. Len tak môže rásť.
Robí
človeka šťastným, dáva mu chuť žiť. Motivuje ho a napĺňa pokojom. Láska
nespútava, dáva krídla. Nehnevá sa, odpúšťa.
Teraz tu
však sedím sám, a aj napriek tomu ma napĺňa samota. Prečo? Chýba mi. Veľmi
mi chýba. Teším sa slovami :“ Nie je dôležité byť blízko a milovať, ale
byť ďaleko a vytrvať!“ Aj toto je jedným prejavom pravej lásky. Je tak
ľahké radovať sa zo života a vychutnávať jeho dary, keď je pri nás osôbka,
ktorú milujeme. Skutočná láska nepozná hraníc. Je stále v nás. Kedykoľvek
zatvoríme oči, cítime jej blízkosť. Láska skutočne hory prenáša. Preto
nesmúťme. A tešme sa, že tam niekde je človiečik, ktorý na nás čaká, ktorý
nás miluje. Nie je to ľahké, ale na to všetko už nie sme sami. Už sú dvaja.
A ste stále spolu, vo vašich srdciach, v Božej náruči.
Postúpme
o krôčik vyššie a poďme ďalej v láske rásť.
(Poďme v Láske rásť)
„Dobrý deň,
nedáte si horúcu čokoládu ?“ „Prepáčte, ale nemám čas.“ „Nechce sa mi.“ Alebo
máte inú výhovorku? Verte mi, že by som ich dokázal nájsť omnoho viac. Také
ľahké. Počujeme to z každej strany. Buď máme strašne málo času, alebo naopak,
času tak veľa, až sa nám do ničoho nechce. A ešte viac počúvame poúčanie
ľudí okolo nás, ako zle hospodárime s darom menom život.
Robte
to, čo uznáte za vhodné. Poučovať a radiť dokáže úplne každý. Nie, nie. To
nemám v pláne. Všetci sme sami strojcami vlastného osudu. Čo do polievky vložíme,
to sa nám tam uvarí. A až potom človek uvidí či to, čo navaril si
s úsmevom vychutná, alebo ešte dlhú dobu bude rozdýchavať len z toho,
že si k nej iba privoňal.
Život
nie je ľahký v žiadnom smere. Jeden aby sa stále hnal za niečím, na čom
záleží. Ale skutočne na všetkom záleží? Možno som mladý a hlúpi. Ale čo
nám to všetkým pomôže, keď zabudneme na to najhlavnejšie, o čo
v živote vlastne ide? Čo nám tak veľmi chýba?
Láska.
Láska k sebe, k rodine, priateľom a hlavne k človeku,
s ktorým prežijeme práve celý svoj život. Láska je voda pre ryby, ktoré
v nej žijú. Je to vzduch, ktorý môžeme dýchať. Ak vezmeme rybám vodu, kde
budú plávať? Keď nám zoberú vzduch, čo budeme dýchať? Nájdeme náhrady? Nič
nenahradí skutočný originál. A tak si nedokážem predstaviť svoj, ani ničí
život, bez lásky. „... a keby som lásky nemal, ničím by som nebol.“
Dostal
som nesmierny dar. Dar lásky. Do života mi vstúpila bytosť, ktorá je pre mňa
všetkým. „To tak býva.“, poviete si, „keď je človek zaľúbený.“ Ale prečo je to
len vtedy? Veď s tým človekom chceme byť celý svoj život, tak prečo iba vtedy?
Pretože zabúdame práve na lásku. Všetko sa nám zdá dôležitejšie, než to
najdôležitejšie, a láska v tichosti umiera, ako strom na púšti, ktorý
márne čaká na životodárny dážď. Všetci sme niečo dostali. Prečo si toho
nevážime? Azda by sme si toho vážili viac, keby sme za to museli zaplatiť
vlastnou krvou? Neviem. Naozaj neviem.
Nebude
to ľahké. Dlhá cesta pred nami. Mnohé sa zmení. Srdce mnohokrát naplní bolesť
a žiaľ. Nespočetné množstvo horkých kvapiek, ktoré nám nalejú naši
najbližší. Ale verte mi, pokiaľ v nás bude stále láska, aj ten najtrpkejší
plod, ktorý okúsime, bude chutiť medom.
„Dáte
si so mnou horúcu čokoládu ?“
(Poďme v Láske rásť)
Obyčajný deň , obyčajný večer. Ale
predsa iný, než tie všetky ostatné. Rovnako, ako sú tie pekné, na ktoré nikdy
nezabúdame, tak sú aj tie, na ktoré by sme si najradšej ani nespomenuli.
A tento príbeh nebude ten pekný.
Ráno sa človek prebudí. Ťažko sa stáva. Pozrie von oknom.
Pod mrakom. Jesenné počasie. Malinko mrholí. Zima. Lístie už opadlo. Holé
stromy, ukazujú tiché prázdno. Izba je prázdna. Si tu sám. Úplne sám. Ideš do
školy. Trochu zmeny. Dúfaš, že sa to zmení. Nemení sa to. Stále si sám. Prečo
Ti všetko ide tak ťažko, na nič sa nemôžeš sústrediť ? V ruke držíš
mobilný telefón. Čakáš. Dúfaš. Letmé výkriky do tmy. Občas sa ozve jeho tiché
zvonenie. Prečo to kedysi stačilo, a bol si šťastný? Prečo to teraz
nestačí? Utekáš zmorený domov. Do prázdnej izby. Celý deň bol ťažší než obvykle
býva. Hľadáš, čo si nenašiel. Dúfaš, v niečo nemožné.
Chýba ti. Tak strašne ti chýba.
Aj keby bol človek akokoľvek silný, po
určitej dĺžke odlúčenia, padá. Srdce krváca. Ťažké kvapky bolesti napĺňajú
kalich až po okraj. Tomu sa nedá ujsť. Zvláštny závoj melanchólie halí človeka.
Nedá mu pokoj. Pred očami sa mihajú tie najkrajšie zážitky, keď sme boli spolu.
Ako sme sedeli na Tvojej posteli a dlho do noci sa rozprávali. Ako sme sa
po večeroch prechádzali. Ako si ma hnevala, keď si ma chcela štekliť.
A teraz si tak ďaleko. Tak veľmi ďaleko. Dnešná noc bude ešte veľmi dlhá.
Najradšej zaspať všetku tu bolesť. Nejde to. Možno vyčerpaním telo nakoniec
samo upadne do milosrdného spánku. A príde nový deň a všetko bude
opäť hrať žiarivými farbami. Možno, snáď.
Bože, prosím, pomôž mi. Pomôž nám, ktorých srdce plače.
Napĺňa smútok a samota.
Prosím, uč nás v láske rásť.
Stále sa pýtam sám
seba, čo vlastne hľadám, o čo mi naozaj ide ? Hovorím si , že hľadám
lásku. Ale skutočne ju hľadám, alebo čakám, až niekto príde a povie mi: “
Na tu ju máš, bola vo výpredaji so 75%-nou zľavou.
Na lásku človek nemôže čakať,. Treba ju hľadať. Ten,
ktorý na ňu čaká, príde aj o to posledné čo má, ale práve ten, ktorý ju
skutočne hľadá, nájde viac, než si vedel kedykoľvek predstaviť. Aby sme mohli
začať milovať, ľúbiť, mať radi ľudí, musíme najprv začať u seba. Ako
môžeme mať radi svojich súrodencov, keď nemáme radi samých seba ? Ako môžeme chcieť, aby miloval
niekto nás, keď mi sami sa nedokážeme vystáť? Napriek tomu, že si neničíme
zdravie alkoholom, drogami a cigaretami, neznamená to, že sa máme radi.
Veľakrát sa stáva v našich životoch, že sa stávame závislými od rôznych
drobností. Okrem toho, že trápime svoje telo buď prejedaním alebo extrémnou
hladovkou, či až príliš dbáme o svoj zovňajšok a skutočná duchovná
krása upadá, dávame veciam často
prednosť pred ľuďmi. Veci sú pre nás dôležitejšie než živá milujúca bytosť.
Aj keď sa nám podarí prekonať trápenie tela, dokážeme sa
na seba pozrieť a povedať si, že ďakujeme Bohu za každý svoj neduh či
súženie ?
Nezmeníme svet. Nemeníme ani len ľudí okolo nás. Dokonca
ani len rodičov a súrodencov. Jediný človek, ktorého skutočne dokážeme
zmeniť, sme mi sami. Učme sa mať radi. Naučme sa ľúbiť. Milujme. Navzdory
všetkým a všetkému je tu Boh, ktorý nás miluje práve takých aký sme.
Skúsme to aj mi. Modlime sa a Pán nám pomôže.
Na začiatku sme nemali nič. Dovolili sme láske, aby vošla
do našich sŕdc. Išli sme za ňou a našli sme samých seba. Láska v nás
je ako plameň. Buďme svetlom pre tých čo hľadajú. Pomôžme vznietiť plameň
lásky, by opäť zahoreli tlejúce sviece v našich srdciach.
Každí kresťan vie, že Boh je láska. A kto našiel
lásku, pocítil Božiu prítomnosť. Ak pôjdeme s ním budú sa diať zázraky.
A pre
nás ostatných vedzte:
“Všetci z nás
vedia milovať, no pokiaľ mi nebudeme tými prvými, ťažko sa nájde niekto, kto
bude milovať za nás.”
Moje slová sú slovami
jedného z mnohých. Úplne obyčajný chalan, ktorého život nebol až taký
obyčajný. Nehanbím sa za to, čo sa mi v živote stalo. Všetko malo svoj
skrytý dôvod. A teraz ďakujem, že sa to tak i stalo, pretože len čas
nám odhalí, čo vyrastie zo zasadeného semienka.
Môj
najväčší vnútorný strach, ktorý navždy zdeformoval moje vnútro a miesto
vlnených plachiet lásky, ho zahalil oceľovými plátmi hnevu, spôsoboval otec.
Ani nie úplne on, ako jeho dobrý kamarát alkohol. Avšak nemožno obviňovať ľuďmi
takto zneužitý lieh, ako ľudskú slabosť. Kam až človeka dokáže doviesť
nenávisť, dlho potlačovaný smútok a žiaľ a ohňom živená chuť pomsty.
Ale kde sa vybúriť? Kde nájsť obete? No predsa tam, kde to najmenej čakajú.
Tam, kde sa nebudú brániť. Práve tam, kde strach vládne. Vo vlastnej rodine.
Práve ten strach v človeku, ten strach v nás nám hovorí ticho znášať
bolesť a trápenie. Nebolo to raz, čo sme kvôli otcovi “slávili” Vianoce
u susedov, či u priateľov a známych. Stále som veril, že otec
dostane rozum a nájde svoj stratený smer. Možno raz. Ak však mám byť
úprimný, tak skoro to nebude. Sám sa určite nezmení. Krízové situácie vyostrujú
do ešte krízovejších situácií. Čo to je za človeka, čo dokáže s priam
úžasnou ľahkosťou ubližovať bezbranným? Je to práve taký človek, ktorému bolo
v hĺbke srdca ublížené a hľadá nápravu. Hľadá náhradu za spôsobenú
bolesť, ktorú dlhé roky potlačoval a až alkohol otvoril ventil
a povolil zámok Pandorinej skrinky. Človek, ktorému chýba láska.
Moje
vnútro ukrýva smútok a žiaľ nad stratou otca. Pretože, tá bytosť, ktorá tu
na miesto neho stojí sa mu ničím nepodobá. I keď nesmieme zabudnúť, že
stále je to člen našej rodiny. Ak niekoho “odpíšeme” , verte, že on to vycíti
a stratí akúkoľvek snahu o nápravu. Ako títo ľudia končia ? Opustený
na uliciach, či pomaly umierajúci v protialkoholických liečebniach, či
iných sanatóriách, kde strácajú i to posledné, čo majú.
Napriek
zlobe, ktorú cítim voči nemu, mi ho je skutočne ľúto. I keď ľútosť je to
posledné, čo tu pomôže.
Raz
som sa postavil otcovi. Bol som vystrašený, no odhodlaný brániť posledné známky
zanikajúcej rodiny. Mesiac som sa nemohol ukázať doma zo strachu, by som sa
dožil rána.
Prečo
vám to rozprávam ? Práve preto, že človek nesmie nemo znášať krivdu, ktorú na
ňom, i keď vlastný rodič, pácha. Tým, že budeme mlčať, ešte viac sami
sebe, a v budúcnosti i okoliu , ubližujeme. Verte mi, to čo
vtedy pred vami stojí, nie je tá milovaná osoba, ale alkoholom riadený otrok,
ktorý sám potrebuje pomôcť. Tu už je zväčša neskoro. Ak túžime niečo urobiť,
musíme vtedy, keď sa nič nedeje. Žiadny lekár, ba ani celý ústav, nemá takú
silu, ako skutočná láska v rodine. Koľko krát sme povedali svojim rodičom
: “Mami, mám Ťa rád.” , či “Ocino, mám Ťa rada.” . Je smutná, že si akurát
myslíme “Rodičia, máme Vás ...” . Treba vedieť odpustiť. Ja som to urobil.
A čo Ty? Nebojme sa prejaviť, pretože inak budeme navždy obeťami svojho
strachu, ktorý nás nakoniec ovládne a budeme opakovať chyby našich
rodičov. Ukážme im, že túžime byť lepšími a nemajme strach. Nebuďme
zlodejmi vo vlastnom byte. Jedine láska dokáže zázrak, dať slabým silu
a života cieľ.
Vonku je tma. Malé snehové vločky sa
mihotajú v zázračnom svite pouličných lámp. Cesty lemujú staré múry panelových
domov rozprávajúce históriu života ľudí. Ponad hlavy svietia klamlivé reklamy
obchodov umocňované vianočným čarom mihotajúcich sa ozdôb. Vianoce už pomaly
začínajú klepať na dvere a obchodníci to dávajú hlasito najavo, aby
neprišli o predvianočný zhon. Ešte žiadny poriadny sneh. Malé plochy
premočenej zožltnutej trávy zakrývajú len kôpky odpadkov. Ústa do chladného
večera vyfukujú obláčiky pary. Cesty sa zbiehajú a hneď i rozbiehajú.
Jeden chodník končí, druhý začína. Strácam sa v pustých uličkách hnaný
túžbou malého chlapca. Chlapca, ktorý beží s mapou a lopatkou
odhodlaný hľadať poklad. Jeho kroky mali jasný smer, však vidina pokladu bola
klamlivá. Nebál sa. Nemal strach. Možno ho zvieralo hrdlo, ale išiel za svojim
snom. Kráčal po stopách, ktoré mu vytýčilo jeho úprimné a láskou poznačené
srdce. Táto noc sa mala navždy vryť do jeho pamäti. Je to práve ten okamžik, na
ktorý človek dlhé noci spomína. Či šťastný, či v so slzami v očiach.
Jeho cieľom bola práve ona. Práve tá, ktorá sa navždy zapísala do jeho srdca
zlatým perom lásky. Bol od nej kilometre ďaleko a predsa vždy bol pri nej.
Bola jeho ránom i nocou. Prebúdzaním i spánkom. Príbytok,
v ktorom bývala sa vztyčoval a hrad na skalnatom brale, a ona,
ako princezná z rozprávok , obývala najvyššiu komnatu. Práve tak sa tkvel
panelák s rozsvieteným oknom na znak, že je doma, pred človekom stojacim
pod jeho oknami. S miernou ostýchavosťou zazvonil na domový zvonček,
v ktorom sa ozvalo milým hlasom : “ Poď hore!” Nemožno odmietnuť také
pozvanie, preto vstúpil so zatajeným dychom a prekonal pár poschodí.
Prekvapenie bolo na oboch tvárach. Ona, že ho vidí, on , že ju zrel. Ako
zvítatenie sa dvoch ľudí, ktorý sa roky nevideli, i keď ubehlo azda pár
mesiacov. Šli sa spolu prejsť, aby sa mohli porozprávať o živote
i o tom, čo ich čoskoro čaká. Tešili sa i rmútili nad tým, čo
bolo, nad tým čo bude. Noc ubiehala závratne rýchlo. Čas neúprosne dával najavo
svoju moc. Museli sa čoskoro rozlúčiť. Mrzelo ju to, no bola šťastná, že ho päť
videla. Trápilo ho srdce, že sa opäť lúčia. Bol odhodlaný dať je svoj darček
k narodeninám, ktorý tak veľmi túžil dať. Dať jej svoje srdce. Dať svoju
lásku. Dať samého seba. Lúčili sa pred vchodom do jej paláca. Tajuplne, akoby
chcela ešte niečo povedať, sa sním lúčila. Nedovolil jej odísť. Zišiel
o schodík nižšie a ich pohľady sa stretli v jednej priamke. Ona
mu hľadela do jeho veľkých hnedých očí a on sa strácal v hĺbke jej
jemne modrozelenkastej. Len tíško šepol do vánku ich sŕdc. “Mám pre Teba ešte
jeden darček” “A aký ?” “Prosím, zatvor očká !” A v tom sa ich pery
dotkli a spojili v jedno. Celý svet prestal existovať. Necítili zimu.
Nevnímali svet okolo seba. Malý okamih, ktorý sa premenil vo večnosť, kde
nejestvuje čas, ani trápenie , ani smútok. Bolo to niet, kde existovali len
oni. Celý svet akoby sa točil pospiatky. Okamih, ktorý znamenal celý život. Ako
jeden básnik raz napísal, všetky sny raz niekde končia, no všetky však až príde
ráno. Úprimne sa na neho usmiala a zmizla v hlbinách svojej pevnosti.
Svojho útočiska. A on? Zobudil sa z krásneho sna do nového rána...
So sebou , okrem Písma, ktoré som ani
len neotvoril, som si nezobral nič, čo by mi pripomínalo, kto vlastne som. Nie
je tu ani len nikto iný, kto by to za mňa urobil. Som tu len ja. Avšak predsa
len tu niečo je, čo mi stále pripomína, čo ukrýva moje ja.
Kedysi dávno, mi jeden úžasný človek
daroval na meniny tvár Krista na malom prívesku. Bol to obyčajný kúsok pliešku
s odtlačkom. Čo som pochopil omnoho neskôr bolo, že sa na prívesok
odtlačilo aj ničo iné. Hĺbka srdca, ktoré klamalo myseľ, že je zdravé
a plné sily. Keď som dostal prívesok, bol po oboch stranách jemne
striebristý s nádychom dávnej šedi. Vtedy bol človek naozaj úprimný. Jeho
telo ukazovalo to, čo skutočne bolo vo vnútri. Nikto nie je dokonalý. Môžeme sa
o to pokúšať. Bolo by pekné snažiť sa byť skutočne dokonalý a nie byť
povrchným sebcom, čo si to o sebe myslí. Ako čas ubiehal, dostal som
nápad. Čo takto ho vyčistiť, by sa leskol z každej strany? Tak sa
i stalo. Možno to vyznie hlúpo, i ja som sa zmenil. Začalo to skôr,
zmena nevýrazná. No i malá zmena na začiatku , môže mať na konci
neskutočné následky. Nebol som to ja. Nikomu to nevadilo. Možno. Mne určite
nie. Všetci ma mali radi. Ale skutočne mali radi mňa? Jedna strana prívesku
začala strácať svoj lesk. Úplne očernela. Iba odtlačený text ostal svietiť. Už
vôbec som to nebol ja. Svetlo na povrchu hltalo temno vo vnútri. Bol som
pozlátkom prázdnoty. Až keď človek úplne klesol na samé dno, pochopil čo sa
deje. Začal som prosiť o pomoc. Moje srdce odhalilo všetko, čo človek sám
pred sebou skrýval. Každý, kto si nevie uvedomiť svoju chybu, robí ďalšiu.
U mňa ich bolo mnoho. Ich nápravy sa nedali stihnúť za jeden úsvit. Bolo
treba a ešte bude treba množstvo času na nápravu chýb minulosti. Až keď
všetko stratíme, nájdeme to, čo sme tak úpenlivo hľadali. Srdce to poznalo.
Hľadalo lásku. Na nesprávnych miestach, dá sa povedať. Prišla chvíľa hriechy
vymazať. Zohnal som si handričku na čistenie striebra. Prívesok bol opäť plný
lesku. Zadná strana sa vyčistiť nepodarila. Je to pamiatka na moje chyby.
Výstraha na ceste správnym smerom. Skús to aj Ty. Stačí len vykročiť,
a ona si ťa sama nájde. Práve teraz sa dívam do zrkadla. Prívesok znovu
tmavne. Čo to znamená? Príliš rýchlo sa nedá nič napraviť, a ani veci sa
príliš rýchlo nedajú do poriadku. Treba pomaly. Ako horlivo som začal, tak
horlivejšie som skončil. Prívesok mi hovorí, že moje “Ja” opäť pustne
a potrebuje vyčistiť. A čo ty? Ako je na tom tvoj prívesok?
Cesta
pre človeka značí mnoho zmien. Už len to slovo v sebe ukrýva čosi tajomné
a magické. Každý z nás sa čo i len za jeden deň vydá na
nespočetné množstvo ciest. Či na ceste ducha, či po vlastných nohách, neraz
musíme zdolávať najrôznejšie prekážky. Sú však chvíle v našich životoch,
kedy jedna cesta môže úplne zmeniť všetky naše budúce kroky. I predo mnou
sa jedna takáto cesta vynorila. Čo pre mňa znamenala ?
Človek bol nútený vyletieť
z rodného hniezda. Musel sa rozlúčiť s rodičmi, s priateľmi,
zabudnúť na lásku. Koľko vecí si človek musí odoprieť, aby v živote niečo
dosiahol.
Moje kroky ma viedli do Brna. Práve tu
som sa rozhodol študovať. Dobrovoľne nasilu. Ale verte mi predsa lepšie chytiť
sa každej príležitosti, ktorú život ponúka ako bezcieľne blúdiť svetom. Verte
mi, že skôr ako som odišiel, som si každý večer, deň či ráno urobil čas pre
rodinu, pre priateľov. Za dobu dvoch týždňov som stihol viac, než za čas dvoch
rokov. Myšlienka straty blížnych, mi ukázala, čo pre mňa skutočne znamenajú.
Život na internáte v Brne, mal i má svoje čaro. Úplne ma poblúznil
a ja som bez väčších rozpakov podľahol jeho vábeniu. Prilákal ma ,ako spev
Sirén nič netušiacich moreplavcov. Svetský život ma úplne stiahol a vybral
si svoju daň. Úplne sa rozbilo to, čo sa dlhé roky tak pracne tvorilo. Muselo to
tak byť, aby mohlo prísť vytriezvenie. Bol som zo seba bezradný. Oporu som
hľadal v priateľoch. Ako ľadová facka prišlo zistenie, že tu žiadnych
skutočných priateľov nemám. Moji priatelia i moje srdce ostalo doma. Na
Slovensku. Ku tomu všetkému sa pridala ľútosť a beznádej. Až teraz som
začal poznávať pravú silu priateľstva.
S čistotou úsmevu kojenca, môžem
povedať, že som našiel poklad tohto sveta. Našiel som ľudí , ktorých niektorý
z nás nikdy nepoznajú. (Čo nemusí byť pravidlom.) Našiel som priateľov.
Skutočných priateľov. I keď sú odo mňa kilometre ďaleko, navždy sú
zapísaný v mojom srdci. Cítim, že sú so mnou a ja s nimi. Teším
sa na naše opätovné stretnutie, ktoré nenechá na seba určite dlho čakať. Z
ničoho nič, práve, keď mi je smutno a padám pod ťažobou kríža , čo odiera
naše ramená, príde ako dar z neba pomoc. Ako voda, čo ovlaží pery
zomierajúcemu smädom na púšti. Ako veľmi dokáže potešiť ,keď človek vie, že tam
niekde na neho niekto myslí. Každé trápenie a súženie sa razom zmení na
radosť. Človek je sám a predsa nie je. Zišiel som zo svojej cesty
poznania., cesty pravdy a lásky. Vraciam sa späť. Však sila priateľstva
a lásky mi otvorila oči. Ešte veľa ráz padnem do pazúrov hriechu. Lákadlá
sú čím ďalej silnejšie a príťažlivejšie. Ľahko sa dá podľahnúť. No viem,
že pred tým všetkým nestojím sám. Za mnou mám svojich priateľov.
Ver, kdekoľvek si a akokoľvek
ďaleko, to čo máš vo svojom vnútri ostáva stále s Tebou. Dnešná doba vo
svojich možnostiach nepozná hraníc. A však to najdôležitejšie vnímame iba srdcom,
to podstatné je očiam neviditeľné.
Človek by si bol
povedal, že za čas s pred matúr a po skúšky na vysokú školu sa toho
dá prežiť mnoho. Ja tak tvrdiť nemôžem.
V čase, čo som sa učil na maturity
v malom domčeku, patriacom rodine dobrej kamarátky, mi bolo krásne.
I keď musím priznať, že už po dvoch dňoch mi z toho ticha
a učenia začalo preskakovať. Našťastie ma boli občas navštíviť priatelia,
ba dokonca i domáci, ktorý sem chodievali zveľaďovať záhradku, poprípade
si len oddýchnuť. Nikto o tom nevie, ale vďačím im za veľa, dokonca
i za vlastný život. Nenechali ma pomiasť sa. Boli to naozaj čarovné
chvíle. Zakúriť v kachliach. Spraviť si niečo na raňajky, obed, večeru
a medzi tým sa venovať učeniu. Pár krát sa stalo, že mi maminka mojej
kamarátky, pani domáca, doniesla teplý obed. Hotový zázrak. Teplé jedlo. Dni
ubiehali a bolo to tu. Deň D. Skôr deň M, deň zvaný maturita. I teraz
mi bolo krásne, krásne zle. Nájde sa pár jedincov, čo tvrdia, maturita formalita.
Vôbec nie. A kto tvrdí opak, nech si stúpi do svedomia. , ale poriadne. Je
to množstvo hodín strávených pri učení, množstvo potu a chvíľ plných
stresu a nervov a ešte kopa šťastia. Ja som toho šťastia mal až
príliš. Bolo po maturách. Niektorí sa tešili, iný smútili. Medzi tých čo
smútili patril i môj kamarát. Nezvládol jeden jediný predmet. Vzdal sa
skôr, než vstúpil na bojisko. Traja z nás sme šli osláviť náš triumf. Schuti
sme sa pobavili a išli sme tam, kde už na nás čakali. Jeden domov, druhý za
dievčaťom a tretí ? Ja som išiel do kostola. Ďakoval som Bohu
i ďalším desiatkam ľudí, čo sa za mňa modlili. Bol som šťastný. Mal som sa
konečne s kým podeliť o svoju radosť. I keď na jednej strane ma
mrzí, že náš sused sa o mňa väčšmi zaujímal ako môj vlastný otec. Ani len
nechcel vidieť môj úspech vo forme maturitného vysvedčenia, ani mi ruku
nepodal. Nič. Vôbec nič. Prečo sa už nadobro správa ku mne ako k cudziemu
? Možno je to tým, že cíti to , čo ide zo mňa. To, že slovo otec sa stalo len
prázdnym pojmom. Stratil moju dôveru. Nedokážem ju znovu nájsť, i keď ...
Čas.
Podarilo sa mi uskutočniť malú
súkromnú oslavu. Pánska jazda. JPP. Oslavovali sme na mieste môjho
predmaturitného štúdia. A však po príchode sme zistili, že na nás čaká
prekvapenie. Chcela odísť domov a nechať nás tak, no mi sme boli iného
názoru. Dobre sme spravili. Oslava mohla konečne začať, tentokrát už ako JJPP.
Parádne sme sa bavili. Grilovali sme špízy, údili sme ryby. Naozaj krásny večer.
Človek sa snažil odreagovať,
nemyslieť na to, čo ho čaká. Čakali na mňa posledné skúšky na výšku. Predošlé
boli neúspešné. Tieto boli do zahraničia. Žiaľ ma do druhého dňa ,dňa mojej
cesty, naplnil úplne. Moja duša patrí Bohu. Rozum radí ísť študovať. Srdce túži
ostať. Nedokáže opustiť ľudí, čo ho milovali, ľudí, čo miluje. A to je ten
problém. Nemám strach, iba moje srdce ťažko smúti. Starší by povedali niečo ako
: “Veď je ešte mladý, na také veci má ešte čas. Teraz nech študuje
a potom, nech sa viaže.” Pokiaľ neuspejem ani tentokrát je rozhodnuté.
Budem sa tešiť ? Budem smútiť ?
“Dosť bolo radosti, dosť bolo sĺz.
Ľúbiš ju. Viem. Však aspoň na rok to skús. Má ťa rada sťa priateľa, potrebuje
čas. Ver, ak je vám to dané, stretnete sa zas. Ak nie, tak nesmúť ďalej. Neboj
sa. Nájdeš tú pravú, vždy je tu nádej.”
Skutočne šťastný ten, čo povedal:
“Nádej umiera posledná.” On tu nádej skutočne mal. Kto vie aký bol starý. Ja
neviem, kde ju mám hľadať. Jedine v Bohu.
Toto, žiaľ, nie je rozprávka. Voľba
medzi hlasom srdca a rozumom. Ísť a povedať z celého srdca:
“Milujem Ťa.” Ako veľmi to túžim urobiť.
Toto je život. Ustavičné voľby a
rozhodovanie sa, ktoré nás mnohokrát zraňuje a nekonečné čakanie
v nádeji na niečo, čo ani nemusí byť. Ale jedno je isté. Bez boja sa
nevzdám. Možno som prehral jeden z bojov, či skôr vyhlásil prímerie, no
vojnu zavŕšim až do konca. Nebude to ľahké, ale veď o tom ten život predsa
je.
Musíš si veriť, vedieť sa zriecť, by
si mohol okúsiť poklady, ktoré Ti pre svoje snaženie, zoslal Pán.
Vydal
som zo svojho vnútra už nejedno tajomstvo. Je to len nepatrný zlomok
z toho, čo sa v ňom ešte nachádza. Viem, že každý jeden z nás by
dokázal veľa, keby chcel, prestal sa ľutovať a ponižovať. Ja píšem. Snažím
sa. Tento krát sa to nebude týkať mňa. To, čo vám rozpoviem, je o sile
ducha. O viere v seba samého. Vedieť si povedať: “Ja to dokážem !” Na
svojej ceste som poznával a i naďalej poznávam ľudské osudy
a viera tohto človeka ma priam fascinovala.
Je to obyčajné dievča. Má však niečo,
čo málo kto z nás. Za každého počasia, za každej situácie dokáže vylúdiť
ten najkrajší úsmev vystupujúci z hĺbky srdca, ktorý ďakuje za život aký
je.
Keď sa zrodí dieťa, nový život, dostane
do vienka mnoho darov. Niektoré nám pomáhajú, niektoré nás trápia po zbytok
nášho života.
Bola
ešte len dieťa, keď sa začala objavovať dedičná choroba. Nemožno si vyberať.
Nutno prijať veci také, aké sú. Prebdené a preplakané noci na nemocničnom
lôžku. Diagnóza ? V skratke – problémy s kĺbmi, no najmä
s kolenami. Slnečné lúče dopadali cez mreže nemocničnej izby na jej nežnú
tvár, snažiac sa utešiť. Utíšiť bolesť a zúfalstvo. Mladý človek už od
útleho detstva odsúdený na život na vozíčku a prázdninách
v nemocničnom apartmá plné ihiel, infúz, ... Bolo tu však niečo, čo dávalo
človeku silu. Bola to láska. Láska priateľov, láska sestry, láska otca, láska
milovanej maminky. Bola to viera. Viera v život, viera vo vlastné sny,
viera v seba samého, viera v Boha. Bola tu nádej. Nádej na
uzdravenie, ktorú už všetci stratili. Bojovala s ťažkým údelom. Prestala
nariekať a hovoriť si: “ To sa nedá. To nezvládnem !” I keď jej život
bol obmedzený na vozíček, žila naplno. Vyžarovala z nej radosť. Očká sa
smiali. Ústa opevovali zázrak zrodu každého nového rána. Tmavé nemocničné izby
naberali nový nádych. Svetlo naplnilo tento tmavý kút. Išla za svojimi snami
a prestala sa báť. Bojovala. Po malých krôčikoch cupitala vpred. Bolesť
pomaly začala strácať svoju moc. Nevzdávala sa. A ten deň prišiel. Prišla
zrazu chvíľa, keď so slzami v očiach, ešte stále veľmi slabá na tele, no
na vlastných nohách a s úsmevom na tvári mávala “druhému” domovu.
Opustila priestory nemocnice. Priestory nádeje, či sťa čakárne smrti. Nedala sa
zlomiť. Napriek mnohým pádom dokázala vstať. “Ja to dokážem !” Oddala sa Bohu a začala
napĺňať svoje sny a nesplnené túžby. Mnohé pre nás prosté veci, boli pre
ňu výzvou. Málokto z nás si uvedomuje, aký sme v skutočnosti šťastný,
napriek drobným starostiam. Skákať, behať, či naháňať sa, to všetko bolo akoby
v knihe nazvanou “Nemôžeš !” Veľmi túžila prejsť sa po horách, ktoré sa
týčia v okolí jej domova. Výhľad z okna priamo na ne ešte väčšmi
prehlboval jej skrytú túžbu. Ešte nebola pripravená. Doktori ju odsúdili na
vozík a ona chodí. Trebalo ísť veľmi pomaly. Prešlo pár rokov a ona
zbierala silu. Bolo to tu. Strmý svah a ona. Ona a strmý svah. “Ja to
dokážem !”, to boli slová na jej sladkých perách. Kŕčovitá bolesť. Horké slzy
zdobili tvár. Hrdosť ju tlačila vpred. “Nie je nič, čo by sa nedalo, pokiaľ sa
naozaj chce.” On prišiel. Bol to on. Vytúžený cieľ. Nevýslovná radosť naplnila
celé srdce. Prekvapila všetkých. Prekvapila seba. Bola skutočne šťastná.
Šťastná a hrdá.
Život ide ďalej a prináša stále
nové a nové výzvy. Verí si. Verí Bohu, ktorému ráno, deň, noc ďakuje za
Jeho milosť a lásku. Chodí a rozdáva nádej. Ešte veľa ráz padne k
zemi. Vždy však dokáže nájsť v sebe silu vstať a ísť. Obdivujem, kde
sa jej v nej toľko berie. Malá a predsa tak veľká duchom. I keď
si sebou nesie ťažké bremeno, nebojí sa povedať: “Ja to dokážem !”
A verte, ona to naozaj dokáže. Zahľaďte sa jej do očí, vnímajte tak krásne
úprimný a nevinný úsmev. Určite vo vás zanechá viac, než si dokážete
odniesť. Verila Bohu a On ju požehnal. Je pochodňou, čo naplní svetlom
všetkých, ktorý prejdú okolo. Verila a zvíťazila. Neprestala ďakovať
a našla v Bohu zaľúbenie. Malá a predsa veľká duchom.
Uver i Ty. Otvor dvere srdca, na
ktoré klope pravá Láska. A neprestávaj si hovoriť ten krátky hlúčik slov.
“Ja to dokážem !”
PS: I keď, sú niektoré časti trošku prehnané,
verte mi, že v hĺbke je to naozaj pravda.
Sme traja chalani.
Zohraná partia. Je priam záhadné, ako život spája ľudí zdieľajúcich podobné
súženia. Každí z nás je úplne iný, no napriek tomu nás čosi spája. I keď si to nechceme
priznať a zväčša si z toho robíme srandu, túžime po tom istom, ak sa samozrejme
prehliadne množstvo maličkostí. Všetci traja túžime z hĺbky duše a srdca po
láske. Ľúbiť a byť ľúbený. Milovať a byť milovaný.
V čom je problém, že nenachádzame to, čo
tak dlho hľadáme a po čom tak veľmi túžime ? Nie je ťažké dať si odpoveď. Stačí
sa len pozrieť bližšie a sme doma. Ťažko sa o tom hovorí, ale pokúsim sa.
Jeden z nás berie otázky, ktoré mu
život prináša z blízkeho okolia príliš razantne. Stačí povedať svoj názor. On
sa otočí a odíde. I keď sa hovorí: “Múdrejší ustúpi.”, v tomto prípade to nie
je východiskom. Tu sa nikto z nikým neháda. Stačí tak málo. Vypočuť názor toho
druhého. Buď ho prijme alebo ho bude aspoň tolerovať. Ak sa človeku niečo
nepáči, mal by povedať svoj názor. Nie vždy pokorne znášať každú hlúposť a
nechať sa ňou ubíjať. Prečo ? Však to nikomu nepomôže. Ničí to akurát
sebadôveru, ktorú tak pracne človek v sebe buduje. Radšej by si nechal na
popravisku zlámať ruky i nohy, než by povedal : “Som nevinný !” A keď je po
všetkom vo vnútri duše ho to všetko trápi. Čo on na to ? “Nechaj tak !”
Ďalší z nás sa snaží z mieriť s tým, čo
je. Tak dlho sedel na zadnom sedadle, až sa vžil s tým, že tam patrí ,i keď to
nie je pravda. Nevyzerá ako Bred Pitt. I stým sa zmieril. Veľakrát sa sklamal.
I stým sa zmieril. Bojí sa skúšať znova. Bojí sa dať poznať, bojí sa zranenia.
Prečo mnohí kladú dôraz na prvý pohľad ? Veď predsa až ten druhý povie o
človeku, aký v skutočnosti je. Prvý pohľad zabíja, druhý znovu zrodí. Tak ťažko
bol zranený, že neverí v znovuzrodenie. Prečo strácať nádej ? Veď nie je ešte
neskoro. Možno už je.
Posledný z nás je prípad pre
psychológa. Obrovská priepasť. Obrovská roklina, na dne ktorej sa nachádza
množstvo otázok a ešte viac odpovedí. Keď mu ukážete jablko, vidí plod zeme.
Ukážte mu oblohu, vidí nebesá. Ukážte mu človeka a vidí otáznik. Prečo nazývať
muchu okrídleným hmyzom so šiestimi nožičkami ? Jednoducho je to mucha a basta.
Prečo robiť z komára somára ? Neviem. Však to by bolo to najmenej. Spýtajte sa
ho na lásku, na priateľstvo, na trápenie a nenávisť, na porozumenie a samotu a
pripravte sa na to, že sa pred vami otvorí obrovská kniha s poprehadzovanými
písmenkami, ktorých významu rozumie iba on. Kľúčom je vaša dôvera. A však viac
ako rozpráva píše do svojej knihy príbehy. Príbehy ľudí, ktorý v ňom našli
svoju dôveru. Počúva a píše. Pokiaľ sa dôvera stratí, stratí sa i on. Málo kto
ho chápe. Málo kto mu rozumie. Prečo dávať odpovede, keď sa nikto nepýta ?
Prečo vysvetľovať prečo, keď niet komu ? Musí si byť istý, že ľudia, ktorým
otvára svoju knihu, o to stoja. Inak ju neotvorí.
Tri rôzne povahy. Tri rôzne charaktery
a predsa nás niečo drží. Priateľstvo. Spoločná túžba. Túžba po láske.
Obyčajná súťaž. Bolo to
krajské kolo SOČ. (Stredoškolská odborná činnosť). Boli tam tí najlepší zo
stredných škôl nášho mesta. I ja som tu bol. Ani neviem ako. Deň bol pekný.
Slniečko svietilo. Vánok sa hravo preháňal korunami stromov. Ako vždy som
nestíhal. Ráno ešte v škole a po obede na súťaži. Moja práca akosi nefungovala,
čo sa mi našťastie podarilo v škole spraviť. Hodinky ukazovali 11.25h, keď som
utekal zo zastávky domov. Obliecť sa do obleku, pripraviť si roztrúsené
materiály a o dvanástej byť na súťaži. Podarilo sa. Už o 11.59h som stál pred
bránami budovy, ktorá sa mala stať dejiskom tej významnej udalosti. Množstvo
rôznych ľudí. Profesori, konzultanti a hŕba študentov. Po tvári stekal pot. V
ruke sa hojdala veľká čierna drevená debnička, pripomínajúca kufrík. Celé to
pôsobilo neohrabane. Ja som pôsobil neohrabane. Ešte jeden podpis a všetko sa
mohlo začať. Na srdci vytúžený pokoj. Ticho pred búrkou, či skôr pre letným
dáždikom. Bola tam. Bola to ona. Nežne sa smiala svojimi modrastými očkami,
ktoré povznášali mierne pootvorené pery. Okolo nás bolo množstvo ľudí, a však v
tej chvíli nastalo ticho. Len ona. Len ja. Pokoj pominul. To, na čo sa človek
pokúšal zabudnúť, to čo dlho potláčal vo svojom srdci sa vzoprelo a naplnilo
celého človeka. Prehodili sme spolu pár slov. Zobral som si veci a išiel si
sadnúť. Túžil som byť tisíc míľ odtiaľto. Niekde preč. Nedalo sa. Človek
nemôže, nesmie stále pred niečím utekať. Vo mne sa rozpútal krutý boj. Vzbura
bola potlačená. Snažil som sa nevnímať nič, čo by mohlo spôsobiť bolesť. Stratil
som sa v dave. Súťaž pokračovala. Príhovory. Obed. Súťaženie. Rozdelený do
skupín šli všetci tam, kam bolo treba. Veľa nových tvárí, osobností, ľudia ako
TY, či ja. Netrvalo dlho a zdalo sa, akoby sme sa poznali celé roky. Čas
plynul. V našej skupine nás bolo šesť. Každý jeden prezentoval svoju prácu a
snažil sa vydať zo seba to najlepšie. Bol som zmierený, že tak ako som s
prázdnymi rukami prišiel, tak i odídem. Dá sa povedať, že to po čo som sem
prišiel som dostal. Spoznal som nových ľudí. O to predsa išlo. Nie zápasiť
medzi sebou, ale dobre sa zabaviť. To bola moja výhra. V súťaži som sa celkovo
umiestnil ako druhý. Fajn. Postúpil som ďalej. Hm. Povedzte mi, k čomu je to
dobré vyhrávať, ak sa nemáte so svojou radosťou s kým podeliť ? Všetci, čo tam boli
si šli niekam sadnúť. Zabaviť sa. Ja som zostal stáť pred budovou a dúfal, že
ju ešte aspoň na chvíľočku zazriem. Uvidím ju sa smiať. Nechcel som a pritom
nič iné som si v srdci neprial. Čakanie prinieslo svoje poklady. Bola to ona.
Hrdá a sebaistá. Všimla si ma tam stáť. Podišla bližšie. Vzduchom sa preletelo
pár prázdnych viet. Až na jednu. Spýtala sa: “ Nepôjdeš ma odprevadiť ?”
Neváhal som. Moja odpoveď bola: “ Nie !” Nešiel som. Nemohol som. Ani len
nechcem tušiť, čo jej prebehlo v tej chvíli hlavou, pri mojich slovách. Otočila
sa a šla. Horké slzy ronilo moje srdce. Však aké búrky prebiehali v jej vnútri
sa nikdy nedozviem. Nechcem, pretože by mi žiaľom puklo srdce.
Človek na púšti s plastovým pohárikom.
Márne čaká až zaprší, by sa mohol napiť z dažďovej vody. Mráčik zaplakal a
vydal svoje vnútro, aby naplnil prázdny pohárik. Človek bol na chvíľu šťastný.
Pozeral na pohárik plný vody. Držal ho pevne v rukách, sťa by to bol poklad.
Držal ho a vzápätí ho otočil hore dnom. Všetko vpila vysušená púšť. A človek ?
Je na púšti a hľadí na prázdny plastový pohárik, ktorý zviera v rukách, túžiaci
sa po kvapke vody.
To, po čom som tak veľmi túžil, ku mne
prišlo a ja som to odmietol prijať. Prečo ? Opýtajte sa vášho srdca.
Vo svojom
živote sa riadim zásadou, že pomáhať sa má. Čo to znamená ? Že tam, kde treba,
pomôžem. Príliš to však nepreháňam. Všetkého veľa škodí. Ak nás niekto poprosí
o pomoc, máloktorí z nás hneď povedia áno. Ovplyvňuje nás
v tomto smere množstvo okolností. Ako napríklad, či tú osobu poznáme, aký
má pre nás význam, čo všetko sme ochotný urobiť pre neho čo pre ňu a tak
ďalej. Je rozdiel pomôcť starenke, ktorá za sebou ťahá tašku plnú nákupu, či
chlapovi, ktorý robí dílera. V tomto smere nás veľmi ovplyvňuje, komu
práve poskytujeme pomoc. Iný prípad je prvá pomoc, ale o tej inokedy.
Istý pán, ktorého ako tak poznáme, nás
s kamarátom zamestnal a požiadal, či by sme nedali do poriadku jeden
neveľký priestor, čo sa týka stien. Práca nám išla od ruky. Steny boli ako
nové. Odmena tiež potešila. Nastal však prípad, v ktorom nás dobrá kamoška
požiadala o pomoc podobného rázu. Čo z toho bolo ? Zaujímavé, skoro, dva
týždne naplnené do noci trvajúcou robotou.
Steny.
Človeku sa o tom pomaly snívalo. Ale čo však nespravíme pre osobu, na
ktorej nám záleží ? Najmä, ak mala tak nádherne humánny dôvod ? Chcela spraviť
radosť svojej maminke, ktorá odišla na dva týždne za robotou a byt zostal
temer prázdny. Tak sa toho využilo naplno. Výsledok bol úžasný. Zrekonštruovaná
kúpelňa, chodba, spálňa, predsieň a komplet nová kuchyňa. My sme mali
pekný pocit a kamoškina maminka nevedela, či je naozaj doma od
prekvapenia. Bolo to úžasné.
Žiaľ, vždy sa nájde háčik. Tento raz
bol dobre ukrytý. Nebol v stenách. Nebol v práci. Bol vo mne. Čím
dlhšie sme robili , tým viac ma to duševne zmáhalo. Nebolo to
z vyčerpania. Bol to vnútorný boj. Niekedy človek nemyslí všetko tak, ako
to povie. S kamarátom sme dobrí priatelia. Väčšinou sme robili spolu. No
nie vždy. Kamoška nám rada asistovala. Však mohla byť len s jedným. Bola
s tým, ktorí potreboval pomôcť. Viem ako sa človek cíti, keď je sám
a niekde blízko sú dvaja, čo sa celkom dobre bavia. Čo som spravil ja ?
Zámerne som hovoril, že pomoc nepotrebujem. I keď som ju potreboval viac
ako soľ. Človek myslí úplne na iné myšlienky, keď je s niekým, na kom mu
záleží, ako keď je sám. Uzatváral som sa do seba. Bol to jediný spôsob môjho
boja s bolesťou, i keď nie vždy úspešný. Keď bola pri mne bolo všetko
o niečo krajšie, no vždy keď odišla, pripadal som si osamotenejší, než
predtým. Ak vidíte na niekom, že sa trápi a na vašu otázku odpovie, že nič
mi nie je, neverte mu. Je to len pokus dať druhému odpoveď a tým ho
upokojiť. Podobné, ako keď plače hladné dieťa. Dáte mu najesť a je opäť
pokojné. Možno to vyznie kruto, ale vo väčšine prípadov to tak je. Dajte druhým
to, čo chcú a nechajú vás. (Je možné donútiť človeka o trošku snahy
porozumieť ? Je niekto, kto sa neuspokojí s lacnou frázou a dá
človeku pocítiť, že mu na ňom záleží ?)
Čo z toho vyplýva ? Pokiaľ
s niekým nechodíte, poprípade už ste svoji, uvážte, čo čakáte od svojej
pomoci. I keď človek tvrdí svetu, že nič, vo vnútri je úplný opak.
Dobrá
rada. Nikdy nečakajte nič od svojej pomoci, alebo nepomáhaj, keď na to nemáš.
To však neznamená, že ak ťa niekto poprosí o pomoc, odignoruješ ho.
Nemysli na seba, ale na to, aká vďačná ti bude osoba, ktorej pomôžeš. Akým
veľkým prínosom pre ňu budeš. Lebo tým, čo čakajú odmenu, sa dožičí tá
najväčšia. I keď nie vždy je to práve tá najľahšia cesta. Úprimne, to nie
je nikdy.
Čo
však, ak sa trápime pre niekoho, kto sa nám vyhýba ? Stačí len málo. Pouvažovať
a zamyslieť sa prečo.
Nie je tomu tak dávno, čo sa pohnevali
spolu dvaja dobrí kamaráti. Stačí len zvážiť, kde sa stala chyba. Nazvime ich
Martin a Pavol.
Martin
sa s Paľom dohodol, že za ním príde a spravia niečo na počítači. Mala
to byť kolektívna robota. Všetko išlo tak ako malo, než prišiel deň D. Deň,
v ktorom sa mala uskutočniť spomínaná akcia. A čo sa nestalo. Ráno
zazvoní Martinovi telefón a v ňom si číta správu, kde Paľo píše : “
V dohodnutom termíne nemôžem, pretože má prísť jedna “nemenovaná osoba”,
ktorá potrebuje niečo spraviť a ak chceš tak prídi neskôr.” Martin
z toho bol mimo. Nevedel, čo si o tom má myslieť, nuž si myslel
svoje. Úprimne, mňa by to tiež nahnevalo, keby mi kamarát povedal slová
podobného rázu. Celkovo to vyznie veľmi sebecky. Stačilo len málo. Buď povedať
“nečakanému hosťovi”, či by nemohol prísť neskôr, poprípade a ospravedlniť
pozvanému na zdržanie, či pozvať oboch a jeden by už počkal. Najmä ak ten
druhý berie veci dosť rázne. Martin je nahnevaný na Paľa. Niet sa čo diviť, že
sa mu teraz vyhýba. Dokonca mali robiť niečo spoločne pre “nemenovanú osobu”
a nakoniec jeden druhého obišiel. (Aký dôvod má človek, keď dá prednosť
inej osobe pred priateľom ?) Paľo si uvedomil svoju chybu a rád by sa
ospravedlnil, však až také jednoduché to nie je.
Hlavné
je, že si človek uvedomil svoju chybu, pretože ten, kto si neuvedomí svoju
chybu, robí ďalšiu. A ešte malý odkaz pre Martina. Ľudia robia chyby. Priatelia
by si mali vedieť odpúšťať
Práve
vtedy prichádzajú otázky. “Čo sa stane, ak jej to poviem ? Čo bude potom ? Čo
ak predsa niečo bude ?” Tak, to je klasika. Na takéto otázky nikdy nedostaneme
rovnakú odpoveď.
Čo
ak sa spýtame : “Prečo sme boli dobrými priateľmi a teraz sa radšej
nepoznáme ? Prečo si dvaja ľudia, ktorých poznáme, myslia v dvoch rôznych
situáciách to isté ? Prečo sa po nevydarenom pokuse o vyznanie lásky ľudia
navzájom vyhýbajú ?” Na tieto otázky sa môžem pokúsiť odpovedať.
Poznal
som mnoho ľudí a medzi nimi boli dve dobré kamarátky. Dajme im mená Mirka
a Katka. Mirka sa mi už od začiatku, nášho spoznávania, páčila. Katku som
mal rád, ako skutočnú kamarátku. Obe mali veľa spoločného, no pritom sa dosť
líšili. Katka vedela, že sa mi páči Mirka. Rozprávali sme sa o tom. Veľmi
mi pomáhala i v mojich vnútorných bojoch. S Mirkou sme
chodievali na úžasné prechádzky. Vedeli sme sa dlho rozprávať. Prežili sme
spolu veľa úžasných zážitkov. Svoje pocity som dlho tajil a , i keď
o nich Katka vedela, nebolo to hneď. Povedal som jej to, až som si bol
celkom istý, že Mirku ľúbim. Zo začiatku sa človek správal do značnej miery
neutrálne. Bolo treba najskôr zistiť, či náhodou Mirka alebo Katka neprechováva
voči mne nejaké city. Práve preto, aby som neublížil nikomu, rozprával som
štýlom, ktorý pre človeka, ktorý vás ľúbi, znel ako, že i vy ľúbite jeho a pre
človeka, ktorý vás považuje za priateľa, ako priateľský rozhovor. No však
i tu sa našla chybička krásy. Pre človeka, ktorý nevedel na čom je, to
vyznelo ako pomätené reči pomäteného človeka motajúci jabĺčka a hruštičky.
A niet divu, že Mirka i Katka z toho boli mimo. Obe túžili po
priateľstve. Ja som túžil po priateľstve Katky a po láske Mirky. Mirka
zblbla mňa a ja som zblbol Katku. Ak by i malo niečo byť medzi mnou
a Mirkou, tak to chcelo čas. Žiaľ, akosi nebol.
Výsledok
? Keď si Mirka vysvetlila moje správanie, ako pokus o snahu dať sa dokopy,
čo bola pravda, dostala strach a uzavrela sa mi skôr, než mohlo čokoľvek
byť. Ešte pri začiatku. Už to nebolo to pravé. Všetky následné pokusy boli
predurčené na zánik a snaha o obnovenie priateľstva nemožná. Bol som
z toho istú dobu mimo. Pretože som si to všetko uvedomoval dopredu.
Nakoniec, po všetkých pokusoch, o čo ja viem čom, som sa jej priznal, ako
to všetko bolo. Mirka bola prvá osoba, ktorá ma skutočne túžila poznať. Až
posledný spoločný večer sa dozvedela celú pravdu. To však už bol definitívny
koniec.
Katka
bola zo mňa taká zmätená, že sa tiež uzavrela. Katka bola pre mňa osobou, čo mi
pomáhala v duševných krízach a ja som sa snažil dávať odpovede na
otázky, čo dával život jej. Bavili sme sa spolu o všetkom možnom
i nemožnom. Bola medzi nami plná dôvera a predsa nebola až taká plná.
Uzavrela sa mi práve v dobe, v ktorej sa mi všetci odvrátili
a človek potreboval pomoc. Najlepšieho priateľa som si postavil proti
sebe. Mesiac vyhýbania značne poškodil most, ktorý medzi nami vyrástol.
Podarilo sa ho zalátať. No však už nedrží. Nedokážem sa pretvarovať.
Keď
stretnem Katku, slzy sa mi tlačia do očí. Pozdravíme sa, rozídeme sa. Keď však
stretnem, ešte som nestretol, vyhýbam sa. Keď teda aspoň vidím, či spomeniem si
na Mirku, stiahne sa mi srdce. Zaplaví ma horúčava. Trasie sa celý človek, no
nie telom, ale dušou. Čo všetko s nami dokáže spraviť, čo i len
pomyslenie na osobu, ktorú milujeme. Práve preto, pokiaľ sa ľudia nepohádajú,
sa jeden mladý človek vyhýba druhému, pretože pretvárkou dokáže oblbnúť rozum,
ale nie srdce. Pretože pohľad na osobu, ktorú ľúbime, a ktorá nás pokiaľ
nemusí, nevníma, je bolestivejší, než akékoľvek telesné mučenie. Preto dávam za
pravdu filozofovi meno Syrus, ktorý povedal : “Bolesť duše je horšia, ako
choroba tela.” (Dolor Amini Morbus Gravior est, Quam Corporis. Syrus)
Nie
je až také ťažké zamyslieť sa nad sebou samým. Ja som to spravil a zistil som, že
až priveľmi premýšľam. Čosi ma trápi. Niečo ma ubíja. Dostávam sa do depresií.
Ani nie depresie, ako tiché zúfalstvo. Niečo na spôsob päťdesiat vagónového
vlaku. Vlaku , ktorý sa rúti cez most nad rozzúrenou riekou a Ty si tie koľaje.
Nenápadné, udupávané a prírodou bičované koľaje. Bezvýznamné a pritom tak
dôležité. Stávaš sa samozrejmosťou a pritom to bez teba nejde.
Človek
sa dostáva do veku, v ktorom je nútený premýšľať a zvažovať okolnosti vôkol
neho. Ak by to tak neurobil, je odsúdený na zánik v spoločnosti. Ale čo v
prípade, že premýšľa príliš ? Veľa teórie a žiadna prax ?
Ležíš
na posteli, si doma, sám, pozeráš do stropu a premýšľaš.
Sedíš v parku na
lavičke, mesiac svieti a hviezdy dávajú poznať svoje čaro , v náručí držíš
dievča svojho srdca a vychutnávaš čas strávený s osobou, ktorú miluješ.
Dva
kontrasty. V čom je rozdiel ? Kde je tá náhla zmena ? Ak Ťa napadlo, že je to v
tom, že v jednom prípade si doma a v druhom v parku, bol si blízko. No ak Ťa napadlo,
že v prvom prípade si doma a sám a v druhom prípade ste dvaja a šťastný, uhádol
si. Možno namietať opak situácií. Najprv spolu a po rozchode opäť sám. Áno i to
je riešenie, no nejde skôr o to, aby sme vyplnili tú prázdnotu v našich
srdciach a naplnili ju láskou, než vytvárať ďalšie diery ? Asi áno.
A v
tom je celý problém. Každí z nás túži po láske. Vysníva si človeka svojho
srdca, až je napokon úplne očarený svojou predstavou. A realita ? Ako ľadová
smršť rozbije krehkú predstavu o šťastí. Treba hľadať okolo seba a nie v sebe
toľko očakávanú a tak dlho vyprosovanú lásku. Pokiaľ sa držíme predstáv nikdy
nenájdeme ich zosobnenie. Nikto nie je bez chyby. Práve tie chyby robia človeka
takým akým je. Robia ho jedinečným, pretože každí z nás má tie svoje vlastné.
Rýchlo som pochopil, keď srdce utrpelo šok, že dokonalosť na zemi nenájdeme.
Toľká naivita.
Podarilo
sa mi nájsť skutočnú lásku. Lásku pre akú sa oplatí skutočne dať i vlastný
život. Neskoro. Náhla zmena spôsobila zmätenie. Vtedy bol správny čas sa
upokojiť a čakať. Nerobiť unáhlené závery. Namiesto toho, aby sa človek snažil
zmierniť plamienok lásky a užíval si ho po troške a ...
Koniec.
Niečo čo takmer ani nezačalo náhle končí. Prečo ? Pre ľudskú hlúposť a
unáhlenosť. A sme tam, kde sme boli.
Samota,
beznádej a tiché zúfalstvo ...
Ako prázdna loď sa plavím po šírych vodách tohoto sveta
odbiehajúc od clivej reality miznúc za horizontom. Občas narazím na tonúceho či
zblúdenca na opustenom ostrove. Mnoho ostrovov som prebádal, možno i pár
topiacich zachránil. Čo bolo ďalej netuším. Na jednom ostrove stretol som
zvláštnu obeť, s ktorou sa život pekne pohral. Ale komu život nespôsobil
rany na duši i na srdci ? Tá osoba bola iná ako všetky ostatné. Niečím
vynikala. Niečím ma očarila. Získala si ma, i keď o to vôbec
neusilovala. Pravidelne som sa vraciaval na tento krásny ostrov plný nehy,
ochoty pomôcť, dôvery a priateľstva, ktoré nepoznalo rozdiely. I človeku,
ktorý dlhé roky blúdil a neraz sa ocitol na samom dne, otvorila táto osoba
nielen oči ale i to, čo sa sám bál pred svetom ukázať a to je to mať
rád. Neraz ma napadlo, či by nechcela ísť na palubu a niekam sa predierať
životom. Možno by i chcela. Neviem. No vždy, keď by možno i chcela
víchor, čo tajfún vo forme výčitky, tá krutá realita, nedovolí jej unášať sa po
vlnkách, ktoré nám život chystá.
Raz som sa plavil netušiac, kam ma vody a vietor
dopravia. A predsa to bol ten ostrov. Tam, kde bola ona. Ona a len
a len ona. Len pár chvíľ ma delilo od toho by som povedal to, čo už tak
dlho túžim povedať. Obloha sa zatiahla. Vietor sa zdvihol a tak rýchlo ako
loď prišla k týmto brehom tak rýchlo zdvihla kotvy napriek tomu, že by
človek chcel. Ťažký boj sa rozpútal so živlom menom strach. Žiara z neba
však prenikla husté mračná zakrývajúce oblohu a osvietili temno
v duši. Pomohli od strachu.
Poučený z trpkej skúsenosti vybral sa
námorník na ďalšiu beznádejnú plavbu, ktorá nemala nič, čo by stálo za zmienku.
Azda len, jednu túžbu, ktorá bola v srdci. Plavba bola pomalá. Ale istá.
Kormidlo držal pevne v náručí a s modlitbou na perách išiel
v ústrety hlasu srdca. Ostrov sa približoval. Rysovali sa obrysy
a nakoniec spoza hmly sa ukázal v celej svojej nádhere. Vystúpil
z lode. Pomaly kráčal plážou a piesok sa mu nežne presýpal cez prsty.
Kráčal v ústrety tomu, čomu už nedokázal čeliť. Svojej láske. Svojmu
strachu. Vánok sa vytratil. Len mesačné lúče ukazovali smer. Z tieňa
vystúpila drobná postava. Drobná a predsa tak veľká duchom. A ešte
väčším srdcom. Na tvári mala prekvapenie, ktoré sa neskôr zmenilo na chápavý
pohľad. Človeku sa začalo ťažšie dýchať. Telo sa chvelo. Ako morská nemoc. Ako
môže morská nemoc postihnúť ostrieľaného námorníka? Sadli sme si. Len pár fráz.
Letmé pohľady. Vyhýbajúc sa otázkam. Nedávajúc odpovede. Však predsa. Ak niečo
túžime poznať, najlepšie je sa pýtať. I keď to stojí veľa úsilia. Dobrí
priatelia sa vždy radi vypočujú a sú si ochotný pomôcť. Námorník to vedel
a pokúsil sa oklamať strach a zároveň z celého srdca túžil sa
vyznať. Otvoriť to skryté, čo i ona túžila dlho poznať. No predtým ešte
nebol ten správny čas. Námorník potreboval poradiť. Rozprával o osobe,
ktorú pozná a mala zvláštny problém. Podobný ako mal aj on. Potom začal
rozprávať o tom, čo trápi jeho. Rozprával o chlapcovi, ktorý ľúbi
jedno dievča. Rozprával i o svojom priateľovi, ktorý má rád tú samú
osobu. Rozprával jej všetko. Ochotne počúvala a kládla mu otázky.
Spočiatku mysliac si, že je to niekto úplne neznámi. Človek prestal mať strach.
V diaľke počuť šum mora. Svetlo sa od neho odrážalo a osvetľovalo nám
tváre. Uprene sme sa dívali si do očí. Videli sme v nich jeden druhého.
Boli plné túžob. No i kvapiek slzičiek. Slová už prestávali mať význam.
Bola to chvíľa. Malá chvíľa a znamenala viac ako celý život. A tu som
povedal, že dievča, ktoré tak veľmi ľúbim, ktoré som neraz pekne zmiatol
i potrápil, dievča, s ktorým som sa učil žiť a poznávať svet,
ktoré mi dávalo silu i v tých najťažších situáciách, dievča, ktoré mi
naraz spôsobilo nepokoje a vzbury v mojom ja, ktoré som dlhé obdobia
musel znášať, a vďaka ktorému som poznal veľa nových priateľov
a naučil sa vnímať a nemyslieť len a len na seba, bola a je
ona. Nežne sa usmiala. Zahľadela sa mi do očí a povedala ,to čo udivilo
nielen mňa, ale ju samú. Nepovedala nie. Nepovedala ani áno. Nič sa nestalo.
Vôbec nič sa nestalo. Žiadna zmena. Možno len malinká a tú ukáže čas.
Neotvorila my dvere. No tie, čo boli zamknuté, odomkla. Vyznal som jej svoju
lásku. Vylial svoje srdce. Nezľakla sa. Nezatvorila sa mi úplne. Opak sa stal
pravdou. Nepriateľské opevnenia zrazu zmizli a ukázala sa priateľská náruč.
Námorník zdvihol kotvy, napäl plachty a opäť sa
vydal po vlnách života. Niečo pekné sa skončilo. Ostrov zrazu zmizol
z mapy. Stratil sa v oceáne. To bola tá zmena, ktorú si človek
nedokázal uvedomiť. Niečo pekné musí skončiť, aby niečo krajšie mohlo začať.
Ostrov už nebol. No na loď zavítal holúbok nesúci ratolesť v zobáčiku.
Človek dostal možnosť ísť za niečím viac. Ratolesť bola pozvánka z pevniny,
ktorú vyslala ona. Záleží už len, či námorník nájde cestu k pevnine
a nevzdá sa hlasu čo má v srdci. Či sa pokúsi zasadiť ratolesť do
kyprej zeme, a či sa pokúsi z nej vypestovať strom života. Či sa bude
snažiť vstúpiť do zatvorených dverí. Či bude bojovať s nepriazňou osudu.
Zatiaľ je pred nami úžasné priateľstvo. No nikto nemôže
tvrdiť, že i malé semienko nemôže vyrásť v krásny kvet, či veľký
strom. Prekonali sme jednu fázu. Možno tú najťažšiu. No niečo mi hovorí, že tie
ťažké ešte len prídu a nedajú na seba dlho čakať. Rôzne veci my napadajú
v hlave. Jednou je i myšlienka, či niekedy bude i niečo viac. To
už však nechám v Božích rukách. To vie, čo je pre nás najlepšie. Nič nie
je len tak. Všetko skrýva nejaký dôvod. I keď môže byť úplne bezvýznamný,
vždy tu je a pre svojho majiteľa býva i ten najmenší tým
najdôležitejším. Dávať si otázku prečo a práve aký dôvod má tento list, to
je zbytočné. Viem to len ja a Boh. No a ja si svojim dôvodom nie som
veľmi istý. Možno to je len túžba podeliť sa zo svojim trápením, či radosťami.
Pootravovať priateľa. Prinútiť ho si spomenúť na človeka, ktorému neraz
pomohol, a ktorý mu je tak vďačný, že ani nemá čas na to mu to
povedať.
Cesta moja pokračuje. Neviem kam povedie. Ale
viem, akým smerom. Ani to som predtým nevedel. Počas mojej púte som spoznal
veľa osôb. A takmer so všetkými sme priatelia. Pri poznávaní samého seba som
poznal i ich životné príbehy. Neraz to mali ťažšie, ako ja. Páčilo sa mi
za nimi chodiť a počúvať ich. No vždy to bolo preto, lebo som potreboval nájsť
odpoveď na otázky, ktoré som túžil poznať. Odpovede na trápenie. Teraz si
pripadám, akoby som sa vznášal. Toľko ľahkosti je vo mne. Pomáhal som ľuďom, no
väčšmi som pomáhal len sám sebe. A to túžim teraz zmeniť. Nechcem aby tu
boli ľudia pre mňa, ale túžim byť pre nich.
Pekné predstavy. Takto človek rozpráva, keď
jeho srdce i dušu na chvíľu naplní dlho očakávaný pokoj. Je možné, že keď
sa ráno zobudím, že bude mnoho vecí vyzerať v dennom svetle inak. Verím
však, že až toľko vecí sa nezmení. Naďalej budem chodiť za ľuďmi, ktorých mám
rád. A i naďalej ich budem počúvať. Ale jednu vec pri tom zmením.
Viacej sa budem snažiť vžiť do situácie toho druhého, čo som, ako zahľadený do
seba, nedokázal naplno
