Jančiho
tajomstvá
Hľadanie Lásky Láska je ako zrnko
Právo na Lásku Slovo Som vďačný
Padajúca hviezda
Moja láska,
má podobu diaľky.
Ako tulák putujem svetom,
aby som ju našiel.
Sprevádzaný iba vetrom,
ju hľadám
a hľadať neprestanem.
I keď je svet veľký,
ja si ťa nájdem,
nech kdekoľvek budeš.
Hoci i na koniec sveta zájdem.
Mne stačí,
že si,
že žiješ.
Leží v chlade
a tme, pochované, zabudnuté,
v očiach
živých ľudí niekedy akoby mŕtve.
Tá klamná smrť však
zvestuje život,
pokiaľ má zrnko vlahu
a dostatok
slnečných lúčov.
Obdobia lásky sú
obdobia života.
Zimy sú mierne pre
tých,
ktorí sa na ne
prichystajú;
pre iných sú kruté,
keď opadnú šupinky
ilúzií
a zavanie
mrazivý dych rozčarovania.
Jari bývajú radostné,
sviatky kvetov a
predzvesť budúcej úrody;
iné sú však
nepokojné,
srdcia pobláznené
omamnou vôňou.
Letá sú časom úrody,
zberajú ju tí, čo
starostlivo obrábali a s dôverou siali;
niekedy však
z letných lások,
ktoré sužujú
vyprahnuté duše,
vyskočia plamene
a zapália telá,
v ktorých
klokoce žeravá miazga.
Záhradníci lásky,
vedzte,
že láska je šľachetná
kvetina
a že mnohí, ktorých
pokladali za mŕtvych stále žijú.
Nájdi si čas na prácu,
je to cena úspechu.
Nájdi si čas na rozmýšľanie, je to zdroj sily.
Nájdi si čas na hru, je to tajomstvo mladosti.
Nájdi si čas na čítanie, je to základ vedomostí.
Nájdi si čas na snívanie,
je to cesta ku hviezdam.
Nájdi si čas na priateľstvo,
je to brána ku šťastiu.
Nájdi si čas na lásku, je to skutočná životná radosť.
Nájdi si čas na radosť, je to hudba duše.
Nikdy to nebolo
celkom tak,
nikdy to nebolo tak ako predtým.
Nie, nič mi nehovor,
nič mi neprezrádzaj.
Zostaň naveky nesplnenou modlitbou,
túžbou, ktorú som nikdy neopustil.
Včera som Ťa
videl plakať
a mal som pocit
akoby som zostarol,
zostarol aspoň o tisíc rokov.
Chcel som zastaviť čas,
dal som zbohom novým dňom,
ale chlad z Tvojich rúk
mi zobral všetky sily.
A keď som sa
prebral a otvoril oči,
bol som sám a sám.
Vidím mladých ľudí v tesnom objatí
a slza v oku na chvíľu zjaví sa mi,
nie preto, že ma to dojíma,
ale že môjmu srdcu teplo chýba.
A keď prejavy lásky dávajú si
a nežné slovka šepkajú si,
cítim sa ako pod chladnou sprchou,
či pod prúdom krutých slov.
Prechádzam sa po meste celkom sám,
oproti mne ľudia spolu, vždy dvaja.
Usmejem sa, no srdce zabolí,
akoby doň ihly bodali.
A aj keď je svätého Valentína,
niet nikoho, kto ma vyobjíma,
nikoho, kto sa na mňa usmeje
a skrehnuté ruky trochu zohreje.
Keď vidím zamilovaný pár na obrázku,
tak dostávam ďalšiu ostrú facku,
a moje srdce položí len jednu otázku:
Ja nemám právo na lásku?
Je dobrom
i zlom.
Dáva a berie.
Plodí aj zabíja.
Slovo ožíva
v tebe, uložené žije v bytí človeka.
Aby potom sťa svedok
prišlo, a osud svoj naplnilo.
Je vždy darom, ktorý
najskôr sebe dávaš.
A ako ozvena
vracia ti, čo nim si dal.
Cestou k človeku
je, ale aj od neho vzďaľuje.
Je mečom silných,
a porážkou bojazlivých.
Je často maskou snahy
zakryť tvár svoju,
hoc mlčať stačí
a mnohým hodnotu utajíš svoju.
Korunou na chlieb
k životu býva,
mení sa na víno
lásky,
Ale i ľudskosti
zbavuje
a blenom žitia
sa stáva.
Prútom k trestu
býva
I jablkom
odmeny.
Perlou i hnojom
ľudského ducha sa stáva,
Hoc často mincou do
priepasti je hodenou.
Vyslovené silou
ducha,
Neobmedzenú má moc.
Tvoje slovo, človek,
nech je mostom, priamou cestou k poznaniu.
Kvapkou vody, čo
život dáva, za dobré dielo vždy je odmenou.
Nech pohladením
dieťaťa je, ktoré ním dozrieva.
Každé slovo jedinečné
je
Svedectvom svojej
podstaty.
Preto svojich poslov
slov
S láskou
k láske vysielajme.
Je dobrom
i zlom.
Dáva a berie.
Plodí aj zabíja.
Za partnera, ktorý
noc čo noc pokrčí periny,
pretože nie je vonku
s niekým iným.
Za dane, ktoré musím
platiť,
pretože to znamená,
že mám zamestnanie.
Za neporiadok, ktorý
musím upratovať po oslave,
pretože to znamená že
som obklopený priateľmi.
Za šaty, ktoré sú mi
trochu tesné,
pretože to znamená,
že mám čo jesť.
Za trávnik, ktorý
treba kosiť a strechu ktorú treba opravovať,
pretože to znamená,
že bývam vo svojom dome.
Za všetky sťažnosti,
ktoré počujem na vládu,
pretože to znamená,
že máme slobodu prejavu.
Za voľné parkovacie
miesto, ktoré je až na konci parkoviska,
pretože to znamená,
že môžem chodiť.
Za vysoký účet, ktorý
platím po večeri s blízkymi,
pretože to znamená,
že som štedrý a že mám niekoho rád.
Za únavu
a boľavé svaly na konci dňa,
pretože to znamená,
že som bol schopný ťažko pracovať.
Za otravný budík,
ktorý musím ráno vypnúť,
pretože to znamená,
že je tu ďalší deň.
A ešte
niečo.....
Človek potrebuje
len 1 minútu, aby
zistil, že sa mu nejaká osoba páči,
1 deň, aby ju
spoznal,
1 týždeň, aby ju
začal mať rád,
1 mesiac, aby ju
mohol milovať,
ale potrebuje celý
život, aby na ňu zabudol.
Priateľstvo je proste
priateľstvo.
Ťažko sa zaspáva, keď
je človek sám.
Srdiečko strápené od
kde jakých rán.
Po dlhom období, bez
slnka, bez vody.
Ukryté v temnote
napospas samote,
uzrelo ako sa
semienko rodí.
Do pôdy oranej
jazvami osudu,
kde so soli sĺz už
kvietky rásť nebudú,
vyrastá púčik,
malinký kvietok.
A smútok z trápených
stratil sa všetok.
Keď sa hĺbka nášho
srdca, opäť láske otvorí,
Zmenia sa čarom
svetla v kvietky všetky potvory.
Čo sužovali nehybné
telo, ktoré len tak málo chcelo,
Aby ho mal niekto
rád.
Našla sa láska
v tmavých kútoch,
kde by ju nikto
nehľadal.
Stačil, keď zrel len
malý kúsok, odhalila mu svoju tvár.
V tej chvíli už
neboli sami, v tej chvíli už kráčal pár.
Napĺňajú ich šťastné
chvíle,
však života dlhé
míle,
pred nimi ešte
čakajú,
no navzdory strachu,
ruka v ruke
kráčajú.
Zatiaľ len
v začiatkoch neisté kroky.
Od strachu trasú sa
spotené ruky.
Srdiečko sťaby chcelo
vyskočiť z hrude,
Čo všetko pred nimi
práve je, a čo bude.
Či láska vydrží
modlia sa spolu,
hlávky sú sklonené,
ďakujú Bohu,
že dve cesty
v jednu spojil,
že moria strachu
upokojil.
Nabojme sa prosiť
u nášho Pána,
raz uzrieme svetlo
krásneho rána.
Na vankúši od sĺz
uschne slaná mláka,
veď na každého
z nás niekde láska čaká.
Otvorme srdcia,
vyslovme prosbičku,
maličkú tichučkú,
nech sa nenaľaká.
Každú noc snívam
o Tebe
a skladám piesne ľúbezné.
Jedného dňa Ti ich možno zaspievam
pri západe slnka, keď vietor povieva.
Pod hviezdami pri mesiaci spolu ideme,
Tebe patrí srdce moje jediné.
Do Tvojich hlbokých očí hľadím,
v tých očiach sa raz utopím.
Hladím tie slnečné vlasy,
ktoré sú symbolom krásy
a bozk posielam Ti na pery,
keď Ti dávam ružu jari.
Jedna ruža červená,
Tebe, láska nádherná.
Si môj osud jediný,
ktorý ľúbim odveky.
Každej noci mám ja sen,
my sme tam - dvaja len.
Cez opar hmly závoja
v spánku myslím na Teba.
Tieň temnoty a jas dňa,
večer noc vracia sa.
Vždy sme v tom sne my dvaja,
dvaja len - Ty a ja.
Raz večer keď som nemohla zaspať, otvorila som si okno
pozerala som sa na letnú oblohu…. Bola tmavá, posiata tisícami hviezd. Odrazu
som videla ako jedna z nich padá… "No nie je to krásne?" spýtala som
sa a otočila hlavou… No vedľa mňa bolo iba prázdne miesto. Nestal tam nikto,
kto by tento krásny okamžik prežíval so mnou. Nikto, kto by ma pohladil a
pritúlil sa ku mne. Nikto kto by si spolu so mnou prial, aby naša láska trvala
večne…
A vtedy som si uvedomila, že predsa musí existovať na
svete niekto, kto sa v rovnaký čas pozerá na tie iste hviezdy ibaže z iného
miesta. Možno sa tiež cíti rovnako sám a chcel by to konečne zmeniť, ale nevie
ako. Vie, že je sympaticky, úprimný, dobrosrdečný, no možno len nemá toľko
odvahy a ani možnosti osloviť dievča niekde v bare tak ako to robia jeho
rovesníci, pretože neholduje alkoholu ani cigaretám a radšej oddychuje v prírode
alebo si ide zašportovať. To, že vedie pokojný a usporiadaný život ešte
neznamená že v kútiku duše netuží po partnerskej opore, dôvere a tolerancii.
Verím, že každý ma na svete svoju polovičku a je len otázkou času kedy a za
akých okolnosti ju nájde. Preto treba využiť všetky príležitosti, ktoré nám
život ponuka.
A ktovie, možno že pravé teraz ju mame obaja
v rukách.
Bol
utorok, tak obyčajný a predsa iný, nezvyčajný, deň s veľkým D a ešte väčším U,
ako stvorený na bláznovstva, ktoré podporovalo samé nebo.
Nasadajúc včas ráno na vlak,
nepomyslela som, aké prekvapenie mi milovaná a zároveň nenávidená Bratislava
pripraví... Všetko svedčilo o tom, že nie som vítaná...
Bol
utorok, hustý vzduch plný pálivej tajomnosti sa pravé chystali preraziť kvapky
dažďa. Slnko sa skrývalo za oblačnou záclonou a len kde-tu človek pocítil jeho
hrejivú dlaň. Hodiny odbili jedenastu a par minúť na to sa zoči-voči stretli dvaja
mladi, sebe neznámi, ľudia... Ona a on.
Len si to predstavte. Kráčate
ulicou, vám dobre známou, predierajúc sa davom uponáhľaných a starosťami
preplnených hláv. Krok za krokom sa vám vybavuje nemilá spomienka, čo navždy
spojila jednu vašu vrásku a srdca bôľ s neláskou
pocítenou i v tomto i v každom okamihu, keď prekročíte srdcom zakázané
pásmo...vediac, že je to najkratšia cesta.
Nuž
v snahe utíšiť tento mrazivý impulz, radšej som dávala pozor na cestu,
netušiac, že sentimentálny smútok zotrie z tváre úsmev, ako voda odnáša zo
sebou stopy vryté do piesku. Už len pár krokov ostávalo a bola by som
vyslobodená z pazúrov, zadierajúcich sa priamo do srdca, jatriacich dávno
scelene rany. Človek si len uvedomoval svoju opustenosť...
A práve teraz, keď radosť z
vytúženého cieľa ovládla myseľ, oči dali prednosť okoliu pred fádnym kráternatým chodníkom a hľadiac len pár metrov pred seba,
našli svetlý bod, sťaby koniec tunela, ktorý vábil oči strestané storočnou
tmou. Máte pravdu, teraz preháňam, ale nepopieram, anonymný, života plný
človek, z mäsa a kosti, kráčajúci oproti, ma zaujal.
A čo bolo potom?
Nuž neviem, kto by si z
okoloidúcich bol pomyslel, že sa kroky týchto dvoch neznámych, dôsledne
ukladané na nepoddajný cestný chrbát, zastavia v istom okamihu. Všetko
nasvedčovalo tomu, že popri sebe prebehnú ako dva rýchlovlaky... Keby mladík, čo by posilnený nadpozemskou
odvahou, nevyriekol zaklínadlo. Viem, smiešne prirovnanie, ale slová “môžem sa
opýtať?” pôsobiac ani magnetická sila ju
upútali a s rizikom vykoľajenia potiahla záchrannú brzdu...
A čo vlastne chcela
zachrániť? Srdiečko...
A podarilo sa? Nie...
A prečo?
Na druhý dych vyrážajúcu, lež
vytúženú otázku mala povedať pravdu...
A prečo tak neurobila? Lebo
strach zvíťazil nad pravdou...
...a takto sa človek sám
pripraví o šancu, vyženie nádej do neznáma...márne
čakajúc, že si sama nájde cestu späť. Nonsense! Snívate o niečom podobnom
vediac, že je to nesplniteľné a keď vás chce život presvedčiť o opaku...zlyháte
...a hoci ste si hneď uvedomili svoju chybu...už je neskoro a milý neznámi sa
stratil v uliciach...
V ušiach vám znie jeho
posledné slovo a vy už chápete, že mal pravdu... “Smola!”
Zatvárate oči v snahe spomenúť
si na tu tvár, len listujete v bielych stránkach a jediné čo sa zjaví je hrubý
čierny rám jeho okuliarov...aké úbohé.
Nebolo
to tých 30 sekúnd, sotva dvadsať a predsa to máte pred očami celý deň, včera,
dnes.. i zajtra...
S výčitkami vstávate ...i
zaspávate. Idete von s priateľmi , do kina a predsa to cítite... Prázdnota.
SLOVO
Je dobrom i zlom.
Dáva a berie.
Plodí aj zabíja.
Slovo ožíva v tebe, uložené žije
v bytí človeka.
Aby potom sťa svedok prišlo, a osud svoj
naplnilo.
Je vždy darom, ktorý najskôr sebe dávaš.
A ako ozvena vracia ti, čo nim si dal.
Cestou k človeku je, ale aj od neho
vzďaľuje.
Je mečom silných, a porážkou bojazlivých.
Je často maskou snahy zakryť tvár svoju,
hoc mlčať stačí a mnohým hodnotu utajíš
svoju.
Korunou na chlieb k životu býva,
mení sa na víno lásky,
Ale i ľudskosti zbavuje
a blenom žitia sa stáva.
Prútom k trestu býva
I jablkom odmeny.
Perlou i hnojom ľudského ducha sa stáva,
Hoc často mincou do priepasti je hodenou.
Vyslovené silou ducha,
Neobmedzenú má moc.
Tvoje slovo, človek, nech je mostom, priamou
cestou k poznaniu.
Kvapkou vody, čo život dáva, za dobré dielo
vždy je odmenou.
Nech pohladením dieťaťa je, ktoré ním
dozrieva.
Každé slovo jedinečné je
Svedectvom svojej podstaty.
Preto svojich poslov slov
S láskou k láske vysielajme.
Je dobrom i zlom.
Dáva a berie.
Plodí aj zabíja.
Niekedy malá, inokedy väčšia,
nenápadná, nenáročná,
rastlinka.
Málokto sa za ňou obzrie.
Žije si svoj jednoduchý, jednotvárny život.
Život plný ostrého prachu,
v neznesiteľnej horúčave.
Bez lásky a zľutovania.
Len prežíva.
Zo dňa na deň.
Z mesiaca na mesiac.
Pritom stačí tak málo.
Len pár kvapiek životodárnej tekutiny.
Na dlho očakávané zľutovanie z neba.
Prichádza dážď, jemný sťa rosa,
pomaly sa premieňajúc na tropickú búrku.
Ktorá všetko slabé a choré zaplaví,
a zdravé na prichádzajúci život
pripraví.
A z nevzhľadného, vysušeného,
pichľavého pahýľa,
sa stáva žiariaci, pestrofarebný kvet,
ktorý poteší nielen oko, ale aj dušu.
Ale koľko to vydrží?
Deň, možno týždeň.
Iba pár nepatrných chvíľ.
Kvet zvädne, odpadne,
vietor ho odveje v diaľ,
a ostanú len pichliače,
čo vždy tvoria iba žiaľ.
Znovu prichádza nehostinná, neľútostná
krajina,
krajina bez zľutovania.
Ktorá každým dňom ničí šancu na život.
Na život plný nehy,
pochopenia a lásky.
Žiadal som Boha, aby ma zbavil mojich návykov.
Boh povedal, NIE. Nie je mojou úlohou zbavovať ťa ich, ale tvojou vzdať sa
ich.
Žiadal som Boha, aby uzdravil moje postihnuté dieťa.
Boh povedal, NIE. Jeho duša je zdravá, jeho telo je len dočasné.
Žiadal som Boha, aby mi požičal trpezlivosť.
Boh povedal, NIE. Trpezlivosť je vedľajším dôsledkom trápení, nemožno si ju
požičať, ale možno sa jej učiť.
Žiadal som Boha, aby mi dal šťastie.
Boh povedal, NIE. Ja ti dám požehnanie, šťastie závisí od teba.
Žiadal som Boha, aby ma ušetril bolesti.
Boh povedal, NIE. Bolesť ťa ťahá bokom od svetských starostí a privádza ťa
bližšie ku mne.
Žiadal som Boha, aby pestoval moju dušu.
Boh povedal, NIE. Ty sa musíš pestovať sám a ja ti pomôžem priniesť ovocie.
Žiadal som Boha o všetky veci, ktoré by mohli potešiť môj život.
Boh povedal, NIE. Dal som ti život, takže ty sa môžeš tešiť zo všetkých
vecí.
Žiadal som Boha, aby mi pomohol milovať druhých tak, ako ON miluje mňa.
Boh povedal...Oohh, konečne máš dobrý nápad.
All rights of the
producer and of the owner of
the work reproducer reserved.