Básničky
od Pedra
Môj
život Oslava Božieho milosrdenstva Pán na kríži
Bolo
mi ľúto Ďakujem Slovensko dnes
Keď sa stmieva
Oslava Božieho Milosrdenstva Pre Teba Prečo ? Prsteň
Tichá
noc Útek domov Východ slnka
4 ročné obdobia
Ty
a Ja Slnko a Mesiac Malý cestovateľ Keď ráno vstávam
Kňaz musí byť:
celkom veľký a celkom malý.
Vznešenej mysle ako z kráľovského
rodu,
jednoduchý a prostý ako sedliacky
sluha.
Hrdina, ktorý premohol sám seba,
človek, ktorý zápasil s Bohom.
Zdroj svätého života,
hriešnik oddaný Bohu,
pán vlastných žiadostí.
Služobník slabých a skľúčených.
Pred nikým silným sa neohne,
k tým najnižším sa skláňa,
žiak svojho majstra,
vodca v boji ducha,
žobrák s natiahnutými dlaňami,
posol so zlatými darmi.
Muž na bojiskách,
žena pri lôžkach chorých,
starec v úsudku, dieťa
v dôvere,
smerujúci k Najvyššiemu.
To najmenšie majúci v úcte,
rozhodný v radosti, trpezlivý
v bolesti,
ďaleký v závisti,
v myslení jasný, v reči
pravdivý,
priateľ pokoja, nepriateľ záhaľky,
Sám pevný ako skala....
...celkom iný než ja.
Modlitba k Bohu
Nie si to ti kto
formuje Boha,
ale Boh formuje Teba.
Ty z Božej práce
tvoríš veľdielo,
keď sa necháš viesť
rukou
Umelca, ktorý koná
v každom čase.
Ponúkni mu svoje
srdce,
nežné a tvárne, a zostaň
Taký,(taká) ako ťa
stvoril sám umelec.
Zachovaj svoju hlinu
vlhkú,
aby nestvrdla
a nestratila
stopy Jeho prstov.
Sám seba sa často
pýtam kam vedie život môj
či cesta po ktorej
kráčam je tá správna a či je niekto
navôkol.
Niekto kto by mi
ukázal správny smer
cestu kde sa nachádza
dobro i láska a nie len beznádej.
Veď beznádej ta nikde
nevedie snáď len k smútku večnému ma privedie.
Snažím sa predísť
smútku a hľadám útechu v Bohu i dobrom skutku.
Boh je útecha duše
boľavej on dáva mi silu vstať zo zeme studenej.
zo zeme na ktorú cely
život som padal bez Boha mnohokrát vstať by som nedokázal.
On mi šepol vstaň
človeče obzri sa za seba koľko krásy je predsa na svete,
tu krásu ktorú si
mnohí ani vážiť neviete.
Opýtal som sa čo mam
teda robiť Boh mi odpovedal musíš sa za všetkých celý život modliť.
Milosrdenstvo Tvoje
ja hľadám, ó, Pane,
lebo tak je napísané
vo večnom Božom pláne,
že v plnosti
času Baránok sa zjaví,
a putá našich
duší, hriechov ťarchy zbaví.
Radosťou
v Krakove duša mi jasala,
keď obraz Pána
v kaplnke zbadala,
Pán láskavo hľadí
z tohoto obrazu,
rozdáva milosti
štedro a odrazu.
Ja s láskou
pozerám na ranu v boku,
čo vojak kopijou
prebodol hlbokú.
Krv a voda
tiekli až zo Srdca Pána,
to je zdroj milosti,
duša hriechmi dobodaná.
Nuž s radosťou
poďme k tomuto prameňu,
veď Spasiteľ sľúbil
nám duše premenu.
Kto kľačí pod krížom
v posmrtnú hodinu,
ten má Jeho prísľub na dušu spasenú.
Pane ti si pre nás trpel na kríži.
Ti si ťažký kríž z našich ramien vzal.
Ti si z veľkej lásky ku nám na kríži sa obetoval.
Ti si nás Pane zo zeme pozdvihol
Ti si nás z hriechu večného vyviedol
Ti si nám pomocnú ruku dal a za to ti vzdávam piesne chvál
Ti si svetlo ktoré osvecuje tmu
Ti
si ten ktorý zodvihne dušu znavenú
Ti
si ten ktorý uzdravuje ľudské duše
Tak ešte raz a možno naposled:
Ja som si nevyvolil tento svet.
To svet si volil mňa.
A neomlúval sa mi.
Životom žitý, diaty dejinami,
Plní sa človek mieru daného
A neroztína osudové puto.
Nevedel som sa hnevať na neho.
No bývalo mi ľúto.
Boh stvoril ratolesť,
ktorou mám vienok zviazať.
Ďakujem za bolesť,
čo naučí ma hľadať.
Ďakujem za nezdar,
čo posilní ma v snahe
v náručí priniesť dar,
keď sily nemám práve.
Ďakujem za slabosť,
čo pokore ma učí,
pokore pre radosť,
ktorá ma nezotročí.
Ďakujem za slzy,
čo naučia ma citu
pre rany a slzy
hynúcich bez súcitu.
Pre túžbu po kráse
ďakujem za ošklivosť,
že v boji sa stretne
láska a nevraživosť.
Pre sladkosť usnutia
ďakujem za únavu.
Za ohňa vzplanutia
i za tichý šum splavu.
Ďakujem za smädno,
čo slabosť prezradilo.
Ďakujem za bôľno,
čo zdokonalí dielo.
Za lásky podarok,
i keď strach srdce zvieral.
Vďaka ti, Baránok,
márne si neumieral.
Slovensko volá eS-O-es
k dobrému Bohu do nebies,
k svätým tam hore, k všetkým tvorom
dole,
k celému svetu, k ľudom dobrej vôle:
„Ó, mocný Bože, ochráň loď,
nedopusť skazu na národ:
národy iné, neútočte na loď,
na vrchovato križovaný národ!
Pán neba, zeme, ohňa, vôd,
Ty ochráň loď a Ty ju voď!
Národy vrchné, z krížikov
a z palôt,
nepáľte do nás, neútočte na loď!
Ty Hviezda morská, naša Mať,
Mať dobrej rady, raď nám, riaď
srdce a um i veliteľstvu lode!
Daj v prístav prísť aj po búrlivej vode!
Keď sa stmieva, otvárajú sa brány
do ríše snov.
V snoch sa stretám s tebou Pane.
Spolu sa rozprávame o tom, kto
a aký vlastne som.
Ja viem že by som sa ťa
nemal pýtať kto som, ale
ty vieš o mne všetko aký vlastne som.
Milosrdenstvo Tvoje ja hľadám, ó, Pane,
lebo tak je napísané vo večnom Božom pláne,
že v plnosti času Baránok sa zjaví,
a putá našich duší, hriechov ťarchy
zbaví.
Radosťou v Krakove duša mi jasala,
keď obraz Pána v kaplnke zbadala,
Pán láskavo hľadí z tohoto obrazu,
rozdáva milosti štedro a odrazu.
Ja s láskou pozerám na ranu v boku,
čo vojak kopijou prebodol hlbokú.
Krv a voda tiekli až zo Srdca Pána,
to je zdroj milosti, duša hriechmi dobodaná.
Nuž s radosťou poďme k tomuto
prameňu,
veď Spasiteľ sľúbil nám duše premenu.
Kto kľačí pod krížom v posmrtnú hodinu,
ten má Jeho prísľub na dušu spasenú.
Láska, to nie je hľadieť na mesiac.
Láska je čosi-čosi viac
Láska je radosť, bolesť, šťastie
V láske človek trpí, žije a rastie.
Ak budeš inej ruku stískať, ktorá
Ťa zaujíma spomeň si že v diaľke
Žije tá ktorá ťa stále verne miluje.
Myslela som si, že si mi
Kamarát, ty si mi povedal
„ Mám ťa rád.“
Prečo stále padám pri prahu tvojich dvier,
prečo stále cítim dotyk tvojich pier.
Prečo ťa vidím keď spím i bdiem,
prečo mám pred očami tento sen.
Prečo sa mi len o tebe sníva,
prečo sa láska tak dlho v srdci skrýva.
Prečo pre lásku, človek tak smutný býva,
prečo svoju lásku, pred svetom ukrýva.
Prečo sa láska nečakanou stáva,
prečo sa tak láska správa.
Prečo príde tak nečakane,
prečo keď síl nemám práve.
Prečo do sŕdc vchádza,
prečo pre lásku srdce mi
krváca.
My nevieme,
čím komu sme.
Prsteň sa
z prsta pokĺzne –
a bol
tam iba krátky čas.
A možno
tá a možno ten,
preň nemali
na prsteň,
žije, žiť
bude navždy v nás.
Či
o prsteň, či o ten prst,
o prameň
síl i plameň sĺz,
deti
i muži zápasia.
Čím komu sú,
to nevedia.
No dušiam
slasť sa v speve dá
I z tých,
čo pre nich trápia sa.
Možnože ten
a možno tá ...
Kto z nás
ten uzol rozmotá?
Skĺzol sa
prsteň?- Neskĺzni!
Len dobrý
Boh- ten všetko vie.
Kto vskutku
z jeho svedkov je,
Vie, že sme
všetci príbuzní.
Len pred dňom
veľkej rozlúčky
Nemeňme
prsteň na slučky
A na dni
vzbúr a toporov!
My nevieme,
čím komu sme.
Ale sa ešte
pokúsme
Byť všetci
všetkým oporou.
Ticha noc je deň čo deň, noc čo noc snívam
krásny sen.
V mojom sne sa mi sníva, že krásny anjel
sa na mňa díva.
Uprostred noci keď všetko spí, anjel svojou
žiarou noc rozjasní.
V tuto tichú noc mi anjel správu
priniesol, že náš Pán dnes prišiel
k nám.
Nad celou zemou hviezdy i mesiac žiari
do tichej noci.
Anjel mi ruku svoju dáva o polnoci
a vedie ma tam,
kde Spasiteľ odpočíva.
Krásne to dieťa v jasliach si tichučko
spi, nie jeden
človek od radosti slzu utratí.
Náš Pán priniesol v tuto noc svojho syna.
Ježiš je láska, šťastie, zdravie všetko čo
nám ľudom treba.
Veď Pán Ježiš myslí aj na teba.
A keď sa sny vrátia späť vstávam stále
s radosťou
pretože mám v srdci Pána a napĺňa
ma milosťou.
Ale nie -
smrť nie je strašná.
Je ako jeseň.
Živé usína,
utícha, spí.
Po smrti sa
iným budú snívať naše sny.
Vyfarbujeme sa na jeseň ako stromy,
kým z nás opŕchne odumreté lístie,
a do živa nás obnaží.
Strom prespí mráz
víchricu s metelicou
snívajú sa mu zelenkavé sny –
pinkajú hniezda v korune
konáre také pocukrované
hrdličkou vábničkou
až si v ňom hrá a spieva
každučká živá žilka.
A potom nečakane
do toho tanca
a nie do taktu
netaktne zabubnuje
čiasi sekera.
Vidím chlapca –
uteká k sebe domov
po narcisovej lúke
na ostrí britvy sa už neporaní
a hoci beží ako bez rozumu
bosé srdce mu hojí skorocel
vypestovaný v rajskej záhrade
rodného kraja.
A my sa zatiaľ vyfarbujeme
každý po svojom –
od žlčovitej
cez bezfarebnú
až po krikľavú
bezdomovci samovyhnanci
zo zeleného raja
pomaly opŕchame
zo svojej pestrofarebnosti
do úplného obnaženia
snívame –
jeden o výslní
druhý o výšinách
tretí o nesmrteľnosti
a zatiaľ do nás zasnívaných
ako sekera do živého
zatína nesmrteľný čas.
Zozimieva sa
Zbesfarebnieva
Nastáva čiernobiele obdobie
Cítim sa sama
takmer pochovaná
pod hŕbou práchnivenia –
márnosť nad márnosť.
Čoraz častejšie túžim
ísť v stopách chlapca
domov
za vôňou stračej nôžky
ktorá mu práve rozkvitá
pod agátovým stromom.
Ísť tam
do Záslobodia
kam odchádzajú prekliati
a svätý
básnici.
Ísť tam
Kiež by som mohla
aspoň zatiaľ
pobudnúť s jeho skorocelom
na srdci.
Už opäť svitá, vychádza slnko jasné
zažiari svojimi lúčmi na našu
zem, aby sme všetci vedeli, že
je ráno, že je krásny letný deň.
Slniečko sa usmieva na nás
z vysokých modrých oblakov
po ktorých pláva celý deň jasnou oblohou.
Po svojej celodennej púti slniečko
už unavené sa chystá spať.
A zavolá na pomoc mesiac aby zas
on cez noc žiaril ľuďom v tmách.
Na jar všetko ožíva
Lúky, hory, lesy sa začínajú zelenať.
Stromy kvitnú na zelenej pláni,
v lete sú už v plnom kvete,
veď to všetci dobre viete.
Na jeseň nám dajú ako dar svoje plody,
za to že sme im mi dali veľa vody.
Veď počas tých troch období
zo seba všetky dary zeme
ktoré mohli vydali.
a
Keď príde zima všetko snehom prikryje,
celú krajinu, lúky, polia do bielej plachty
odeje.
Pod bielu plachtu všetko schová, aby
si zem, stromy i všetky živé rastliny
pod prikrývkou bielou po dlhej
Jari, lete a jeseni oddýchli.
Keď sme sa stretli bolo nám krásne,
občas sme si písali medzi sebou krásne básne.
Láska to je krehký cit.
Len ten kto vie s láskou prekonávať prekážky,
ten vie s láskou opravdivo žiť.
Láska nie je prechádzka rajom.
V láske je veľa smútku i radosti, len
ten kto vie naozaj milovať, môže lásku
iným rozdávať.
Čo sa to zrazu snami stalo, pýtam sa odrazu.
Všetko medzi nami pomaly už pominulo.
Smiali sme sa a bláznili, tajne milovali,
ľúbili a zrazu nás niečo mrzí.
Rýchlo chceli by sme navrátiť čo sme prežili,
niečo povedať a odčiniť no v očiach máme slzy...
Potichu zavriem dvere do minulosti, trpkým
spomienkam už bolo dosť, utriem poslednú
slzu roka a usmejem sa na svet veď pred nami
je ešte budúcnosť.
Tvoje oči sú ako krištáľová
studnička
od ktorej sa odrážajú mesačné
lúče
sprevádzané svetlom malých
hviezdičiek.
Mesiac svojimi lúčmi akoby ti podával
svoje ruky a ty sa ho
chytíš mocne a pevne
a spolu s ním sa prechádzaš
po tmavej oblohe
odkiaľ ti ukazuje nočne krásy
sveta.
Keď sa večer končí
a mesiac musí spať
Zašepká ti tíško do uška, keď sa naplní opäť môj
čas ja znovu prídem
a ukážem ti krásy krás.
Cez deň je pánom slnko ktoré
sa zo dňa
na deň strieda so svojím
bratom mesiacom.
Slnko svojimi lúčmi hreje nás i celú našu
zem. Celú zem po noci opäť rozjasní
dáva svetlo tam kde ho niet.
je tento svet.
Mojím snom vždy bolo
cestovanie, poznávať krajinu, reč i ľudí v nej.
A tak som sa rozhodol, že to skúsim.
Jedného pekného dňa som sa
vydal na cestu.
Rozlúčil som sa s mojou mamou, otcom, bratom
i sestrou
s ktorými som býval pod
tou istou strechou.
Pred odchodom som sa obzrel späť pozrel som si ešte
rodný dom i krajinu ktorú
som mal veľmi rád a nosil som ju vo svojom srdci.
Moja cesta sa začala vlakom,
neskôr loďou i autobusom.
Cestoval som celkom sám do
diaľ kde nikoho nepoznám.
Na cestách som spoznal mnoho
ľudí, dobrých i zlých no tak to už na svete
býva, ale predsa dobrých je
vždy viac, ktorý sú ochotný
nám neskúseným pomáhať.
Mnohý tváre, ktoré som stretal
na cestách boli usmiate ale,
medzi nimi boli aj smutne
a celkom osamele.
Nikoho nemali kto by sa
o nich starať smel.
Stretol som aj jednu pani ktorá
mi povedala vždy si váž aj tých,
ktorých poznávaš.
V cudzom svete nepoznal
som žiadny jazyk, reč
zobral som si slovník malý
v ktorom slovíčka sa nachádzali.
Zo slovíčok som si zložil
zopár viet, aby som sa vedel spýtať,
kadiaľ treba ísť ďalej, keď chcem
poznávať šíri svet.
Cestoval som mnoho dní
i noci kým som precestoval tento svet.
Bol som veľmi šťastný, že som spoznal mnoho ľudí, kultúru,
jazyk i reč a že ma naučili nech som kdekoľvek mám si vážiť
a nosiť vo svojom srdci svoj domov i rodičov ktorý ma vychovali.
Po dlhých cestách po svete, mi
srdce našeplo, je na čase sa vrátiť domov.
Keď som sa vrátil
z cesty, pritúlil ma rodný kraj, v ktorom žili
moji rodičia, sestra, brat
ktorých som mal veľmi rád.
Potom som už zostal doma
a rozprával som všetkým o svete.
Keď ráno vstávam a vidím vychádzať slnko,
a slnečné lúče mi zasvietia do oči
predstavujem si
že som k nebu veľmi blízko.
Slnko svieti, hreje i cez mraky sa na nás
usmeje.
Keby nebolo svetla na svete aký by bol náš
život.
Azda by sme sa cítili byť stratený v tmách
tohto sveta.
Aj keď by sme sa cítili stratený v tme vždy v
našich srdciach
by ostal horieť malý plamienok ktorý by nás
vyviedol s tmy do svetla.
Malý plamienok nám šepne neobzeraj sa dozadu
a kráčaj vpred
to zle čo ťa trápi nechaj za sebou a snaž sa
žiť po novom.
Veď žiť šťastným a pokojným životom je asi
prianím každého z nás.
All rights of the producer and of the owner
of the work reproducer reserved.